Prof. Tomáš Halík: „Odmietajme v kresťanstve libertinizmus, nie liberalizmus.“
Dátum: 3. 7. 2024
Júnový Farský deň opäť stmelil našu komunitu. Skvelo pripravené podujatie Farnosti Lamač prilákalo do areálu Kostola sv. Margity pestrú paletu návštevníkov.
Zároveň sme sa s veľkým smútkom rozlúčili s obľúbeným kňazom Leonardom Pawlakom, ktorý od 1. júla nastúpil do farnosti v Plaveckom Štvrtku. Na jeho miesto prišiel farár Ján Sitár, ktorého vám priblížime v niektorom z nasledujúcich čísel nášho magazínu.
Osobnosťou, ktorá na našu faru pritiahla množstvo ľudí, bol český rímskokatolícky kňaz, teológ, filozof a univerzitný profesor, držiteľ Templetonovej ceny a Radu T. G. Masaryka 1. triedy za vynikajúce zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudských práv prof. PhDr. Tomáš Halík, PhD. Vo farskej záhrade diskutoval na tému „Sloboda ako základ zmierenia“ s redaktorom .týždňa Michalom Oláhom.
Diskusie sa zúčastnili stovky ľudí. Katolíkov, evanjelikov aj ateistov. Asi najsilnejšími témami diskusie bol súčasný vzťah liberalizmu a kresťanstva, život LGBTI a rozvedených ľudí v cirkvi či pejoratívna nálepka "liberálny kresťan".
Hudobnou bodkou bolo vystúpenie speváckeho zboru Musica al Cuore, po ktorej nasledovala dražba kovových krížov, svietnikov a sekier vykovaných Leom Pawlakom, ako aj dražba krásnych predmetov z rôznych kútov Afriky od Annemarie Velič.
Z diskusie pre vás vyberáme niekoľko zaujímavých myšlienok profesora Halíka.
Z myšlienok Antona Srholca aj Vladimíra Krčméryho vieme, že ľudia, ktorí predbehli svojimi myšlienkami svojich súčasníkov, sa stávajú osamelí, vytláčaní. O vás sa často hovorilo ako o budúcom arcibiskupovi či kardinálovi, ale aj ako o človeku, ktorý je jednou z najvýraznejších kresťanských postáv v Európe. No máte aj veľa kritikov, nepriateľov,necítite sa osamelo, keď pozorujete takéto nepochopenie?
Som v dobrej spoločnosti - už od pána Ježiša všetci, ktorí v kresťanstve niečo dobré vykonali, mali svojich nepriateľov. Prečo by som ja mal byť výnimkou? (smiech)
Ja dostávam z oboch strán, od nacistov, komunistov, Klausovcov, Zemanovcov, ale už som si na to zvykol, patrí to k veci. Nie, necítim sa osamelý. Možno na začiatku.
Bol som 11 rokov v ilegalite, ani moja mama nemohla vedieť, že som kňaz. Pravidelnej sme sa stretávali, bola to pre mňa veľmi dobrá škola. Po celý čas som mal aj civilné povolanie - bol som psychoterapeutom alkoholikov a narkomanov. Do svojich 42 rokov som žil v civilnom prostredí. To, že som poznal jazyk ľudí a ich problémy a že som nevyrastal v seminári v umelom prostredí, teraz prináša plody. Ale keď som po prvý raz vystúpil na verejnosti a videl som možno trochu ďalej, lebo som mal možnosť veľa vecí poznať – vtedy som sa cítil osamelý. Ako hlas volajúceho na púšti.
Dnes už to tak nie je, pracujem v jednej farnosti 33 rokov, pokrstil som viac ak o 2500 dospelých, prichádza stále viac ľudí, vzdelaných, otvorených, mladých, premýšľajúcich, je tam pekná atmosféra. Mám svojich žiakov, každého vediem k slobode, k samostatnosti, aby ma nenapodobňoval. Hovorím, že človek musí ísť vždy príkladom. Ak to nejde inak – aspoň odstrašujúcim (smiech)
Existujú rôzne formy ohlasovania evanjelia. Dokáže cirkev ako silne hierarchická organizácii ohlasovať evanjelium v liberárnej demokracii, ktorej hlavnou hodnotou je sloboda?
Vždy je potrebné rozlišovať. Hovorí sa že, kto dobre rozlišuje, dobre učí. Sú určité podoby cirkvi, ktoré toho nie sú schopné. Jeden biskup mi povedal, že dve tretiny jeho kňazov skôr ľudí od cirkvi odvracajú a odstrašujú ako by ju sprostredkovávali. To je, samozrejme, smutná bilancia. Ale sú, našťastie, aj iné podoby – tam, kde je živé centrum zodpovedného premýšľania o viere, hľadaní cesty. Liberálna demokracia predsa tiež potrebuje duchovný prvok. Záleží tiež na tom, aký je to typ kresťanstva. Otvorené, ktoré symbolizuje pápež František, je podľa mňa pre tento svet veľmi dôležité. Žijeme v dobe mnohých bolestí cirkvi, kde je potrebné rozlišovať, či sú to bolesti umierania alebo pôrodné bolesti niečoho nového. A to nie je jednoduché rozoznať.
Ústami niektorých kresťanov je dnes liberalizmus komunikovaný ako nepriateľský a nezlučiteľný s kresťanstvom. Je kultúrny liberalizmus nepriateľom kresťanstva?Aký je váš náhľad pán profesor?
Ľudia, ktorí kričia proti liberalizmu, si pletú liberalizmus a libertinizmus. Je potrebné povedať nie libertinizmu – to je také: „Rob si čo chceš.“ Ale liberalizmus toto nehovorí. Hovorí: „Uvedom si, že sloboda je nutne spojená so zodpovednosťou.“ Keď niekto len dáva nálepky, to je zle.
Ľudia sú v zložitom svete a chcú jednoduché odpovede na zložité otázky, a to je vždy zlé. Nemôžeme dávať jednoduché odpovede. To robia demagógovia a populisti – ponúkajú len zoznamy nepriateľov bez nejakého zamyslenia sa. Aj pápež František hovorí o duchovnom rozlišovaní, na všetkom je čosi dobré, no aj čosi zlé. Treba sa na to pozrieť z rôznych strán. A keď sú niekde zoznamy nepriateľov, prebúdza to emócie: „My sme tí správni, ostatní sú tí zlí.“ A to je nesmierne nebezpečné a hlboko nekresťanské.
Práve toto bola veľká choroba kresťanstva po páde komunizmu. Že si mnohí zvykli na nepriateľa a nedokázali bez neho žiť. A keď nepriateľ komunizmus padol, musia si vymyslieť nového. Stále musia žiť v odpore, aby si zachovali postoj disentu. A teraz mnohí kňazi – aj tí ktorí trpeli za komunizmu – prevzali rétoriku o skazenom západe. To je presne komunistická rétorika.
Viete, všetci nám nebudú tlieskať, ale to neznamená, že sú nepriateľmi. Represívny režim komunizmu ním bol. Ale liberálna demokracia môže byť partnerom k rozhovoru.
