Ady Hajdu oslavuje šesťdesiatku: Obyčajné veci sú pre mňa veľmi dôležité

Dátum: 26. 10. 2022 Obľúbený herec Ady Hajdu žiari na divadelných doskách aj na filmovom plátne už viac ako štyridsať rokov. Za svoju najvydarenejšiu úlohu považuje tú vo filme Chlapec do náručia. „Taká lokálna, čo ostane navždy nejako vo mne bola vo filme na Krásnom modrom Dunaji a tiež európsky film Chodník cez Dunaj. Natočili sme ho ešte za socializmu, ale premiéru mal až po revolúcii. Dotýkajú sa ma veľmi aj židovské témy z obdobia prvého slovenského štátu, maďarizácie a fašizmu, za čo v zahraničí herci získali plno Oscarov. Potom prišiel film Tango s komármi, Rivers of Babylon, čo boli veľké role. Rád som hral aj siskárov, tí mi idú dobre,“ usmieva sa v rozhovor s Michalom Oláhom z časopisu .týždeň.

.hercom ste vyše štyridsať rokov, možno je to stereotypná otázka, ale existuje herecká rola, ktorú považujete doposiaľ za najvydanenejšiu? 

Asi tá vo filme Chlapec do náručia, to bolo o chlapcovi, ktorý príde do veľkomesta. Taká lokálna, čo ostane navždy nejako vo mne bola vo filme na Krásnom modrom Dunaji a tiež európsky film Chodník cez Dunaj. Natočili sme ho ešte za socializmu, ale premiéru mal až po revolúcii. Dotýkajú sa ma veľmi aj židovské témy z obdobia prvého slovenského štátu, maďarizácie a fašizmu, za čo v zahraničí herci získali plno Oscarov. Potom prišiel film Tango s komármi, Rivers of Babylon, čo boli veľké role. Rád som hral aj siskárov, tí mi idú dobre. (smiech) Radšej mám tie role v divadle, kde ich viem ovplyvniť.

.existuje ešte rola, ktorú si chcete zahrať alebo je to len naivná predstava nás nehercov, že herec má nejaké vysnívané role, po ktorých túži.

Je to skôr taká naivná predstava. Nemám už vysnívané role. Herec zažíva rolu, ktorú práve teraz robí. Hrám teraz v divadle hru Romana Poláka: Dni a noci vášne. Som tam starý frustrovaný človek, ktorý prešiel už všetkými vzťahmi. Je to rola, ktorá ma tiež posunula ďalej, lebo vieš vďaka nej, že takto nechceš žiť, ale vieš zároveň, že sú ľudia, ktorí takto žijú a chcú žiť. V nenávisti sa žiť nedá. Teraz pripravujeme aj Grosmanovú nevestu o prvých transportoch slovenských dievčat do Osvienčimu. Ja tam hrám židovského otca mladého syna, ktorého presvedčím, aby si vzal jednu z dievčat za ženu, aby nemusela ísť do lágrov. Vychádza to zo skutočných udalostí, kedy mali v niektorých slovenských dedinách aj sedemnásť svadieb za týždeň. Skúšame to už dva a pol roka, lebo vždy bol niekto chorý. Je to tak dojemné, je dôležité aby sme toto hrali v štátnom divadle a pripomenuli, čo sa tu dialo.

.je slovenský divák citlivý na takéto hry napríklad v porovnaní s českým? Je tu záujem o reflexiu našej histórie prostredníctvom divadelných hier?

Záleží to od predstavenia. Keď prídem na Kremnické Gagy a hráme tam, ľudia sa na to chystajú celý rok. Rozumejú všetkému, milujú humor. Bol som na Gagoch teraz tri dni a nabilo ma to obrovskou energiou. Robili sme spomienky na Milana Lasicu s Magdou. Až teraz ma to po roku tak emocionálne dostalo, že som sa na javisku rozplakal. Niekedy na odchod človeka nevieme zareagovať hneď.
Český divák je vzácnejší v tom, že oni si kultúru tridsať rokov nedupú pod zem a viac jej rozumejú. Dávajú peniaze do vzdelania, zdravotníctva a na kultúru, čo hneď vidieť a cítim, ako sa nám vzďaľujú. Viac rozumejú textu, pretože rozumejú aj literatúre. Je to špecifické publikum. A hlavne v Prahe je osemdesiat kamenných divadiel a my máme v Bratislave päť. Tu nevzniklo žiadne nové divadlo mimo nejakých pár malých. 

.často hovoríte o svojich mystických zážitkoch spájaných s dotykom smrti pri rôznych úrazoch. Keď vás napríklad zrazilo auto na Bajkalskej, videli ste zvonka svoje krvavé telo alebo neskôr, keď ste odpadli v zákulisí, videli ste počas bezvedomia vo vašej blízkosti zvláštnu čiernu pani. Keďže ste herec s častými komickými rolami, tak to znie ako také hyperbolovanie typické pre umelcov, aby ľudí zaujali alebo rozosmiali. Do akej miery sú vaše zážitky reálne?

Ja som to vo svojom vedomí a podvedomí naozaj zažil. Keď niekto chce, tak mi verí. Je tu okolo nás však ďalší svet, o ktorom nikto nevie. Mnohé náboženstvá hovoria o ďalších životoch. A ja som pocítil to, že keď človek odtiaľto odíde, pocíti veľký pokoj. Doprial by som tento zážitok hlavne dnešným politikom, aby na chvíľku umreli a ožili, aby pocítili ten hlboký pokoj. Tú pokoru každodenného obyčajného života. Mali by sme sa opäť vrátiť k obyčajným veciam. Tie sú veľmi dôležité. Prejsť sa v lese napríklad. Ja sa veľa prechádzam. Ja som si seba tiež nevážil, chcel som byť priateľom s každým, ale to sa nedá a už to nechcem. Pochopil som, že je dôležité a krásne mať svojich priateľov, svoju krčmu, svoje divadlo, ktoré máš veľmi rád. Ja viem o sebe, že som stále nevyrovnaný, čo sa týka emócií, ale som herec, tak ja emócie musím vedieť dávať najavo a prežívať ich inak ako väčšina ľudí. Keď ich niekto vie udržiavať na uzde, je frajer, ja to neviem. Viem, že tu chcem ešte ostať, chcem ľuďom ešte niečo povedať.

.akú pozitívnu zmenu vám tieto zážitky so smrťou do života priniesli?

Druhýkrát, keď som umrel, dostal som defibrilátor. (smiech) Podľa pravidiel zdravotnej poisťovne musíš dvakrát zomrieť, aby si ho dostal. Mne ho dali po operáciách srdca. Tomu ale predchádzal zlý životný štýl. Skoro som nespal, prežíval som každú rolu, až raz prišiel ku mne Milan Lasica a povedal mi: „Čo to prežívaš? Majú prežívať diváci“. Vtedy mi odľahlo. Raz keď sme spolu hrali a nevedel som kvôli defibliráciam srdca a stresu vyjsť ani na javisko, klepal som sa on ma vtedy chytil za ruku a klepal sa ešte viac. To ma pobavilo. (smiech) On tak síce nevyzeral, ale mal tiež veľkú trému. A keď aj on dostal strojček na srdce, tak mi vravel pred predstavením: „Dvaja strojčekári idú hrať divadlo, to sme dopadli, ešte dáme aj Fialovej“. (smiech) Neskôr sa mi tak zhoršil zdravotný stav, že som pre fibrilácie, ktoré som dostával aj na javisku, nemohol hrať veľké role. Naučil som sa vďaka tomu hrať inak a dostávam znova krásne role, lebo som už aj zostarol.

.čo znamená hrať inak?

Že nemusíš byť už tak expresívny. Tá energia sa dá šetriť, nemusíš všetko tak expresívne prežívať, ako povedal Lasica, to predstavenie musia fakt prežívať diváci a stačí to iba dobre povedať a zahrať.

.uverili si vďaka zážitkom zo smrťou v existenciu Boha?

Ja som bol vychovávaný v kresťanskom duchu, no nikdy nás rodičia do kostola ísť nenútili. Ako to povedal génius Polívka, že „pro jistotu jo“. Ale ja na to nepotrebujem cirkev, ja som s ním sám. Blízkosť smrti ma posilnila vo viere v niečo nadomnou. Boh je pre mňa niečo krásne nado mnou. Vyhovuje, že som s ním sám. Robí mi to dobre na duši.

.čo nás podľa vás čaká po smrti? Veríte vo večný život?

Vnútorne som pripravený na to, že človek odtiaľto musí odísť a je dôležité, čo tu zanechá. Nnebojím sa smrti, lebo viem, že ma tam čaká pokoj. Myslím, že život bude pokračovať, že smrť nie je koniec. A či tam budem hrať karty s Lasicom a budeme sa na tom smiať, neviem. (smiech)

.čo je vašim zmyslom života?

Moje deti, ktoré sme vychovali tak, že sme na nich pyšní. Zmyslom je dávať im lásku. Dali sme im obom vzdelanie, poslali ich do najlepších škôl, do akých sme mohli. Preto som hral v komerčných seriáloch. A to sa mi podarilo. Mám dve deti a sú pre mňa viac ako ja.

 

.pôsobíte ako človek, ktorý rád pláva proti prúdu a hľadí na svet inými očami ako väčšina. Čomu vďačíte za túto slobodu a citlivosť na svet okolo seba?  

Od malička som bol iný. Nevedel som, ako sa mám presadiť. Boli sme štyria bratia, ja som bol najmladší. Do ôsmych rokov som vkuse reval. Oni hrávali futbal, ale ja som vždy rád počúval  ľudí. Nikdy som sa nepresadzoval, aby som viedol kolektív, k tomu som musel dospieť vekom, poznaním, hraním. Dospel som k tomu, že sme tu krátko a veľmi dlho budeme mŕtvi. Každý deň sa preto musím zobudiť a niekoho potešiť, mám to tak prirodzene. Potrebujem byť s ľuďmi. Potrebujem priateľov, rodinu, bratov, kamarátov a tí mi dávajú slobodu.

 

.zanedlho máte šesťdesiat rokov, kedy sa väčšina ľudí začína pripravovať na odchod do dôchodku, čo chcete dokázať v najbližšej dekáde života?

Chcel by som stále hrať divadlo. Vidím u starších kolegov, ako ich to posilňuje. Keď vidím hrať Zitu Furkovú monodrámu viac ako hodinu o Goebelsovej sekretárke, a ona má osemdesiatjeden rokov, tak je mi jasné kam ju to posúva. Je vitálna, pretože stále pracuje, stále cvičí, zaoberá sa tým,  práca drží človeka pri živote. Zatiaľ mi to dáva veľkú radosť. Kým budem môcť, budem pracovať. Teraz som nacvičil Valutoveho cudzinca, založili sme v Astorke kapelu Trezor a budem spievať, aj keď nespievam dobre, ale spievam rád. Budeme mať koncert aj tu v .klube pod lampou. Kebyže ostanem doma, asi by som sa venoval viac záhrade, ale to robím aj teraz. Pestujem paradajky. Tá radosť, že ráno vstanem, odtrhnem si vlastnú paradajku, nikdy by som neveril, že toto budem robiť. (smiech) Obyčajné veci sú pre mňa veľmi dôležité.

 

Ako poznáte Lamač? Chodíte sem niekedy?
 Jasné, chodím cez neho často. Je to pekná dedina. (smiech) Ako hovoria Záhoráci – „Tam sa lámu ludé aj počasí“. Starí Lamačania nech ostanú takí lámaví, raz idú na jednu raz na druhú stranu. A odkazujem im, že aj keď ich vždy lámalo, nech ich nič nezlomí. (smiech)