Andrea Klementisová „Karate ma naučilo úcte, trpezlivosti a radosti z pohybu.“
Dátum: 6. 11. 2025
Zo školskej telocvične v Lamači až na ďalekú Okinawu. Andrea Klementisová vyrástla v rodine karatistov a dnes žije v krajine, kde má toto bojové umenie svoje korene. V rozhovore prezrádza, ako ju karate naučilo disciplíne a pokore, čo ju fascinuje na japonskej kultúre a prečo je pre ňu Lamač navždy synonymom domova.
Pamätáte si ešte na svoje prvé kroky v karate v Lamači? Čo vás na tréningoch v detstve najviac bavilo?
Pamätám si, keď sa v Lamači otvoril klub – bola to veľká udalosť. Najviac ma bavilo byť na tréningoch spolu s kamarátmi a pripravovať sa na súťaže či vystúpenia. Napríklad Rozálske hody v Lamači patrili medzi tie podujatia, na ktoré sme sa vždy veľmi tešili.
Vaši rodičia sú karatisti, vaša mama dodnes vedie obľúbený lamačský klub Goju Kai. Ako vás ovplyvnilo vyrastanie v takejto rodine?
To asi musia posúdiť iní, ja len dúfam, že viac pozitívne ako negatívne :).
To, že mama viedla klub, popritom sa starala o rodinu, riešila organizačné veci vo federácii, podnikanie a ešte sa rozhodla znova ísť na vysokú školu, bolo pre mňa obrovskou inšpiráciou.
Kedy ste si uvedomili, že karate pre vás nebude len voľnočasová aktivita, ale celoživotná cesta?
Prišlo to úplne prirodzene. Jedna z krás karate je, že sa mu človek môže venovať celý život – ako dieťa v krúžku po škole, mladý atlét , tréner či rozhodca, alebo len ako hobby popri práci. V karate je toho toľko, čo sa dá objavovať, že aj po rokoch má človek stále čo skúšať a kam rásť.
Venujete sa aj trénerstvu alebo odovzdávaniu skúseností mladším karatistom?
Áno. Raz do mesiaca vediem anglické tréningy karate pre deti od 5 do 12 rokov a okrem toho mám večerné kurzy karate a sebaobrany pre ženy. Keďže sú neskôr večer, často sa ich zúčastňujú skôr dospelý, ale deti s rodičmi sú vždy vítané.
Možno sa budúci rok podarí aj seminár v Austrálii a do budúcnosti by som si veľmi rada otvorila vlastné dojo tu na Okinawe.
Čo pre vás znamená Lamač – miesto, kde ste vyrastali? Ktoré miesta navštevujete, keď sa vraciate domov?
Lamač je pre mňa synonymom domova. Milujem prechádzky v prírode, ktorá ho obklopuje, a vždy, keď sa sem vrátim, rada sledujem, ako sa miesto mení a vyvíja.
Do Japonska ste sa zamilovali už ako tínedžerka. Čo vás tam drží dodnes?
Každodenná láskavosť a slušnosť ľudí. Sú pozitívne naladení a – ako by sme my Slováci povedali – „dobráci od kosti“.
Okinawci majú krásne príslovie Ičariba Čóde – znamená to, že keď sa dvaja ľudia stretnú, sú ako súrodenci. Toto sa odráža v ich každodennom živote aj v tom, ako sa k sebe správajú. Samozrejme, výnimky sa nájdu, ale vo všeobecnosti je tu veľmi ľahké byť dobrým človekom.
Čo bolo pre vás na začiatku v Japonsku najťažšie a čo vám dnes pripadá úplne prirodzené?
Najťažšie bolo začať od nuly a vybudovať si svoju sieť priateľov a známych. Postupne som si však zvykla aj na kultúrne drobnosti – napríklad na spôsoby pozdravu, na jemné gestá či zvyky, ktoré sú tu veľmi dôležité. Dnes sú pre mňa už úplne prirodzené. Ako napríklad podávanie ruky vždy s dvoma dlaňami.
Hovoríte, že Japonsko sa stalo vaším druhým domovom. V čom sa podľa vás najviac líši od Slovenska – a v čom sme si podobní?
V jadre sme si veľmi podobní – všetci prežívame tie isté radosti aj starosti.
Rozdiel vidím možno v prístupe k zmenám. My Slováci vieme riešiť desať vecí naraz a polku vieme zmeniť za pochodu, zatiaľ čo Japonci idú radšej krok po kroku a potrebujú jasný poriadok v procese. Keď sa veci neustále menia, môže ich to miasť. Ale, samozrejme, závisí to od človeka – nie je to žiadne univerzálne pravidlo.
Ako vyzerá váš bežný deň na Okinawe?
Bežný pracovný deň je kombináciou práce a tréningu. Ak nemám tréning, venujem sa bežným veciam – nakúpim, uvarím, upracem alebo sa učím japončinu či pracujem na nových karate projektoch.
Vo voľnom čase rada idem na kávu s priateľmi, ku moru grilovať alebo na menšiu túru. Niekedy však len relaxujem doma pri dobrom filme či seriáli.
Uvažujete o návrate na Slovensko, alebo vidíte svoju budúcnosť skôr v Japonsku?
Ideálne by som chcela tráviť čas medzi oboma krajinami – tak, aby som mohla byť súčasťou oboch svetov.
O trvalom návrate na Slovensko zatiaľ neuvažujem, ale určite by som chcela ešte viac cestovať a spoznávať svet.
Keď sa obzriete späť – čo vám karate dalo do života?
Predovšetkým možnosť spoznávať nových ľudí a okamžite sa s nimi spojiť cez spoločnú vášeň pre karate. Dalo mi radosť z pohybu, úctu k ľuďom a k bojovým umeniam, a tiež možnosť byť súčasťou nezabudnuteľných podujatí – napríklad Expo 2025 v Osake.
Ak by ste mali motivovať ľudí, ktorí zvažujú, že by s karate začali – čo by ste im odkázali?
Začať sa dá v každom veku – stačí sa len nebáť skúsiť.
MARÍNA GORGHETTO
Nekrátený rozhovor s Andreou Klementisovou si môžete prečítať na stránke www.lamacan.sk
