Andrej Pázman: „Matematika má zmysel, ak vás baví.“

Dátum: 9. 6. 2025 Profesor Andrej Pázman je medzinárodne uznávaný expert v oblasti pravdepodobnosti a matematickej štatistiky, ktorého odborné pôsobenie siaha od Slovenskej akadémie vied až po prestížne zahraničné univerzity. V rozhovore rozpráva o svojich začiatkoch, pobyte v ruskej Dubne, o úspešnej vedeckej kariére aj o tom, prečo už desiatky rokov považuje Lamač za svoj domov.

Vaša vedecká kariéra sa začala v experimentálnej fyzike, neskôr ste prešli na matematickú štatistiku. Čo vás na nej najviac fascinovalo
Matematika mi išla od detstva bez problémov, nepotreboval som sa ju vôbec učiť, stačilo mi to, čo sme prebrali v škole. Na vysokej škole to už bolo, samozrejme, náročnejšie. Ja som však inklinoval k fyzike. Hovoril som si, že má bližšie k bežnému životu. Zvolil som si experimentálnu fyziku, kde mi na konci štúdia dali k diplomovke neskutočne ťažké zadanie, išlo o náročnú elektroniku. 
Po škole ma nevzali pracovať na vysokú školu hoci som skončil s vyznamenaním. Vtedy bola taká doba, kádrovalo sa. Našťastie prišla ponuka zamestnania no Slovenskej akadémie vied kombinovaná s ponukou ašpirantského štúdia (dnešné PhD) na ČSAV v Prahe. 
Nešlo však o fyziku ale o matematiku. Pustil som sa teda do štúdia a veľmi ma to zaujalo. Nechcel som robiť čistú matematiku, abstraktnú. Práve tu sa mi otvorila matematika, konkrétne pravdepodobnosť a matematická štatistika,  využiteľná v rôznych oblastiach, napríklad v medicíne. Na túto cestu ma teda zlákali životné okolnosti a nakoniec som zistil, že je to dobrý smer.

Ste považovaný za zakladateľa odboru štatistickej optimalizácie návrhov experimentov v Československu. Ako sa vyvíjala vaša kariéra po ukončení štúdia a čo vás priviedlo do Dubny?
Po ašpirantskom štúdiu som sa oženil a pokračoval som v práci na spomínanom Ústave merania SAV, kde sa robila optika, šošovky. Reálne sa vyrábali a bolo ich potrebné premeriavať veľmi presne. Používali sa pritom linearizačné metódy a ja som vymyslel, ako vplyv linearizácie oceniť a publikoval som o tom článok. Krátko na to som dostal ponuku odísť do ruskej Dubny, kde bol Medzinárodný ústav jadrového výskumu pre všetky vtedajšie socialistické krajiny. Medziiným tam pracovala veľmi kvalitná skupina českých fyzikov. Bol som mladý, prehovoril som aj manželku a dal som tomu šancu. 
Dovedna sme tam strávili tri roky a bolo to pre mňa odborne veľmi podnetné. Mal som tam veľmi ústretového  vedúceho oddelenia, ktorý mi pomohol nájsť  niekoľko zaujímavých úloh, ktoré som pre fyzikov vyriešil. Aj vďaka tomu mi pobyt predĺžili z pôvodného jedného roku na tri. Fyzici sú dobre rozhľadení, občas si  myslia , že vedia všetko, ale nevedeli to, čo som vedel ja o pravdepodobnosti a štatistike. Takže som im vedel rozumne poradiť.
Vrátiť som sa rozhodol z viacerých dôvodov. Narodila sa nám dcéra a život tam bol s malým dieťaťom náročný, pretože v Rusku vtedy nebolo veľa vecí, ktoré človek potrebuje pre deti. Hoci sme ako cudzinci mali určité výhody, aj tak to nebolo jednoduché. A ďalší dôvod bol, že medzitým vojská Varšavskej zmluvy vpadli do Československa – to sa nám vôbec nepáčilo, takže sme sa rozhodli vrátiť domov. Nemuseli sme, bolo to naše vlastné rozhodnutie. Mal sme aj ponuku odísť na Západ, ale tú som nevyužil.

Čo bolo po návrate z Dubny?
Vrátil som sa späť na Ústav merania SAV. Nebola to však žiadna sláva – bola to doba „kádrovačiek“ a podobne. Nikdy som nevstúpil do komunistickej strany, aj keď som bol v Rusku, takže som mal určité „káder problémy“. Výsledky z Dubny mi však uznali, že som urobil kus práce a priniesol cenné skúsenosti.
Usiloval som sa stať vedúcim vedeckým pracovníkom, čo znamenalo urobiť si tzv. veľký doktorát, „DrSc.“ Dostal som ho vo svojich 41 rokoch a stále som pôsobil na SAV. Venoval som sa najmä problematike z Dubny a hlavne optimálnemu navrhovaniu experimentu, ktoré som začal robil v Dubne  – to mi pripadalo perspektívne.
V ďalších rokoch mal som aj šťastie –  napriek tomu, že som nebol kádrovo „zapísaný“, dostal som sa do Francúzska na niekoľkomesačnú stáž. Vedel som totiž po francúzsky, mama bola Francúzka. 

Čo bolo výstupom z francúzskej stáže?
Tradičná francúzska teória pravdepodobnosti je veľmi abstraktná, niečo som sa poučil, ale neladilo to celkom s mojim aplikačným zameraním. Ale upozornilo ma to na to, že aj aplikačné práce treba podložiť kvalitným, niekedy abstraktným základom. To som využil, keď som po návrate napísal  knihu o optimálnom navrhovaní experimentov. Dva roky som na tom intenzívne pracoval. Knihu som napísal po slovensky, myslel som si, že ju budú Slováci čítať – veľmi sa to však nestalo.
Potom prišla éra Gorbačova, otvorili sa hranice a kniha sa dostala na knižný veľtrh. Vybrali ju  a ponúkli mi, že ju vydajú aj v zahraničí. Preložil som ju do angličtiny a  šesť rokov po slovenskom vydaní mi ju vydalo  holandské vydavateľstvo. Dodnes je to moja najúspešnejšia kniha – má vyše šesťsto citácií, prakticky všetky zo zahraničia. Napísal som ešte ďalšie dve anglické knihy v zahraničných vydavateľstvách, poslednú v roku 2013 s francúzskym kolegom L. Pronzatom – tá má 400 strán a je tiež citačne úspešná.
Skúsenosti zo stáže mi boli veľmi užitočné aj po roku 1990 pri príprave   početných krátkodobých pobytov na pozvanie univerzít v západnej Európe.

Spolupracovali ste na meraniach zaťaženia Mosta SNP. Ako sa uplatnila matematika v tak praktickom projekte?
Nešlo o meranie zaťaženia, ako sa niekedy myslí – šlo o vytýčenie osi mosta. Tá musí byť veľmi presne zameraná, pretože materiály sa rozťahujú a treba tam spraviť špeciálne ložiská. Nedá sa to robiť „od oka“ – všetko musí byť mimoriadne presné, a to je náročné, lebo most je dlhý.
Spolupracoval som s dnešným profesorom Kubáčkom, ktorý bol geodet aj štatistik. On prišiel s týmto problémom a vedel, že som sa zaoberal optimalizáciou experimentov. Vypracoval som algoritmus, ktorý sa na tento účel použil.
Moje zásluhy sú teda len v tom, že som pripravil algoritmus, a ten sa použil.

Prečo je matematika taká dôležitá?
Rozlišujem tri úrovne matematiky. Prvá je základná škola. Dnes je iná doba – my sme museli vedieť násobilku naspamäť, dnes vytiahnete mobil a máte výsledok hneď. Ale stále si myslím, že základné počty sú do života veľmi potrebné – bez toho človek nemôže fungovať. Rovnako geometria – treba mať aspoň základnú geometrickú predstavivosť. Potom musíte vedieť základné veci – napríklad koľko árov má pozemok, keď má 500 metrov na jednej strane a 20 metrov na druhej. Alebo ako sa počítajú úroky – veľa ľudí to nevie, ani to, ako inflácia „žerie“ ich peniaze. To sú úplne základné veci, ktoré by mala naučiť základná škola.
Druhá úroveň je gymnázium. Tam už sa dostávate k náročnejšej matematike, ktorá je potrebná pre technické odbory. To sa dnes často podceňuje – všetci chcú robiť niečo „mäkké“, ale technikov a inžinierov potrebujeme. Bez matematiky to nejde – žiadny technický odbor sa bez nej nezaobíde. Ovšem na základnej a strednej škole je nesmierne dôležité mať zapáleného učitelia, otázka je či dnešné naše učiteľské platy ich v dostatočnom počte prilákajú.
No a tretia úroveň je vysoká škola a výskum. To už je iný svet – tam matematika naozaj rozvíja tvorivosť. To nie je ako tie odbory, kde sa učíte hlavne fakty. V matematike musíte hľadať riešenia, musíte byť aktívni. To je na nej fascinujúce – že niečo vymyslíte vlastnou hlavou, čo predtým nikto nevymyslel. Tá radosť z tvorivosti je veľká. Matematika je tiež krásna v tom, že vytvára celosvetové spoločenstvo. Keď sa stretnete s matematikom z akéhokoľvek kúta sveta, rozumiete si – niekedy lepšie ako s vlastným susedom.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí dnes zvažujú kariéru vo vede alebo matematike?
V prvom rade – musí vás to baviť. Ak nemáte vzťah k matematike, netrápte sa s tým, naučte sa aspoň základy, aby ste prežili v bežnom živote. Ale ak vás matematika chytí a baví vás, má to zmysel. Tvorivosť v matematike je ako v každej inej tvorivej práci – je radosť, keď niečo vlastnými silami vytvoríte. Samozrejme, matematika nemá takú mediálnu pozornosť ako umenie, ale medzinárodné matematické spoločenstvo je silné a veľmi otvorené.
Platy u nás nie sú žiadny zázrak – aj keď sa z toho dá slušne žiť. Ale keď ste dobrí a získate si meno, príležitosti sa objavia – či už cez zahraničné granty alebo pozvania. 
Na záver ešte poznámka – matematika sa vyvíja, ale základné princípy ostávajú. Starovekí Gréci, ako Euklides či Pytagoras, položili základy, ktoré platia dodnes. A práve tá nadčasovosť je na nej fascinujúca.

Vychovali ste množstvo významných štatistikov. Aký je podľa vás základ dobrého školiteľa?
Doktorandov som vychovával už na SAV (na Ústave merania a potom na Matematickom ústave), a, od roku 1992,  ako profesor na Univerzite Komenského. Vychovávať doktorandov je niečo úplne iné ako prednášať študentom – je to osobný vzťah. Trochu to vnímam ako vzťah otca a syna. 
Najúspešnejší z nich bol Anatolij Dvurečenský. On sa napokon špecializoval na  takzvanú kvantovú pravdepodobnosť. Dosiahol výborné medzinárodné úspechy a stal sa riaditeľom Matematického ústavu SAV na tri funkčné obdobia. Stal sa profesorom,   je to nesmierne schopný človek. Nedávno, keď Peter Pellegrini udeľoval štátne vyznamenania, dostal Rád Ľudovíta Štúra II. triedy – ako jediný matematik. 
Ďalším úspešným príbehom je  bývalá doktorandka, ktorá neskôr pôsobila ako docentka na Univerzite v Hradci Králové, kde sa stala dokonca  rektorkou univerzity. Jeden z mojich doktorandom, zameraný viac fyzikálne, šiel pracovať do Trnavy a stal sa prorektorom Trnavskej univerzity. Ďalší   v súčasnosti  nastupuje na moje už bývalé profesorské miesto na univerzite. Zaujímavý je aj prípad ďalšieho doktoranda, ktorý cez moje kontakty odišiel do Rakúska, stal sa docentom v Linzi a potom sa presunul do Čile, kde sa stal profesorom. Tam sa venuje napr. štatistickému spracovaniu meraní na ľadovcoch v Andách.
Nie každý sa stal špičkovým vedcom, ale každý si našiel svoje miesto. Niektoré osudy boli priemernejšie, niektoré výnimočné – taký je život.

Ako dlho žijete v Lamači a čo máte na tejto mestskej časti najradšej?
Bývam tu presne 37 rokov. Predtým som tak po socialisticky staval dom. To znamená, že som strávil s lopatou a miešačkou desať rokov počas všetkých víkendov, sviatkov a dovoleniek. V mladosti som vyrastal v úplnom centre Bratislavy. Nebolo tam nič, len betón. Po svadbe sme s manželkou dostali byt v Karlovej Vsi, čo už bolo lepšie. Pozitívnu zmenu som cítil okamžite. Neskôr som zdedil po matke nejaké peniaze a zháňal som možnosť stavať dom.  Nakoniec som  našiel možnosť stavať radovku práve v Lamači, ktorý je určite najzalesnenejšou časťou Bratislavy. Milujem to tu, obzvlášť teraz, keď už som na penzii. Zbožňujem aleje na Studenohorskej aj Bakošovej či malé príjemné parčíky alebo uličky v Plánkach a pod. 

Čo by ste tu zlepšili?
Hlavne, aby sa to nepokazilo. (smiech) Vraj sa tu chystá veľká zástavba, to by som ozaj nebol nadšený. Ide o to, aby cesty neboli preplnené autami.

Zaujímate sa aj o lokálne dianie, napríklad komunálnu politiku či aktivity v knižnici či komunitnom centre?
Mám rád Rozálske hody a podobné aktivity pre ich príjemnú, nie veľkomestskú atmosféru. Mám rád maličkosti, keď prídem na námestie a vidím tam veľa malých detí, sadnem si na lavičku a som spokojný. V Lamači sa cítim dobre.