Architekt Filip Marčák prináša kreativitu a udržateľnosť do moderného bývania

Dátum: 11. 2. 2025

Laureátom Ceny za architektúru CE ZA AR 2024 v kategórii interiér sa stal interiér bytu „Bazén" v Bratislave, za ktorým stojí, okrem iných, aj Lamačan Ing. arch. Filip Marčák, člen našej Komisie výstavby, územného rozvoja a dopravy. „Ocenenie CE ZA AR, vďaka organizovaniu a udeľovaniu Slovenskou komorou architektov, získava čoraz väčšiu sledovanosť prostredníctvom vysielacieho priestoru. Týmto spôsobom sa dostáva dobrá architektúra bližšie k laickej verejnosti. V kontexte kariéry je to lepšie pochopenie klienta / ľudí, prečo si vôbec prizvať architekta k problémovej rekonštrukcii či vôbec uvažovať nad oslovením. Získanie ocenenia je akýmsi potvrdením, že to čo sme navrhli a dotiahli k realizácii, je správne. Je to akýmsi pochopením a nazeraním rovnakou optikou na “vyriešený problém”,“ hovorí v rozhovore pre náš magazín úspešný architekt. 

Prečo podľa vás získal cenu CE ZA AR práve projekt „Bazén“ z dielne vášho ateliéru?
Rekonštrukcia bytu v suteréne rodinného domu pôvodnej bazénovej hale nie je zvyčajné zadanie. Možnosť spracovať koncept a projekt bolo naozaj výzvou. Máme radi komplikované zadania a toto bolo jedno z nich. Rodinný dom je z 90r. pričom suverénne popiera niektoré princípy navrhovania obytných priestorov a nereagoval na existujúcu priľahlú záhradu s citom. Podzemné podlažie nemá ideálnu orientáciu tak sme v návrhu veľa pracovali aj s celkovým presvetlením bytu. Zároveň prístup práce s použitím pôvodnej jamy bazéna ako úložisko “odpadu” stavby ale zároveň vytvorenie zahĺbeného sedenia ako aj remeselné spracovanie detailov bolo vysoko-kvalitatívne hodnotené, čo nám akúsi odpoveď že to naše poslanie robíme dobre. Porota vyzdvihla prácu v celkovom kontexte využitia novej vrstvy bývania hluchého priestoru rodičovského domu a prinavrátenie sa k princípu viacgeneračného domu. Práca a výsledok na tomto projekte je akési manifesto kde máme svoj rukopis, aplikujeme naše princípy tvorby a uvažovania nad architektúrov. 

Čo pre vás znamená toto ocenenie v kontexte vašej kariéry?
Ocenenie CE ZA AR, vďaka organizovaniu a udeľovaniu Slovenskou komorou architektov, získava čoraz väčšiu sledovanosť prostredníctvom vysielacieho priestoru. Týmto spôsobom sa dostáva všeobecne a dobrá architektúra bližšie k laickej verejnosti. V kontexte kariéry je to lepšie pochopenie klienta / ľudí, prečo si vôbec prizvať architekta k problémovej rekonštrukcii či vôbec uvažovať nad oslovením. Získanie ocenenia je akýmsi potvrdením, že to čo sme navrhli a dotiahli k realizácii, je správne. Je to akýmsi pochopením a nazeraním rovnakou optikou na “vyriešený problém”. 

Ako ste dosiahli rovnováhu medzi súkromím a spoločným životom pre dve generácie?
Veľmi prirodzene. Klientka Katka a Jakub sú naši priatelia. Rodinný dom je Katkiných rodičov a poznáme aj jej vzťah s rodičmi. Keď prišla otázka bývania, nastalo uvažovanie v rovine zadĺženia a nájdenia si pomerne priemerne veľkého bytu alebo investícia do zveľadenia domu, ktorý obsahoval hluchý a nefunkčný suterén. Voľba bola jasná. Katka a Jakub v celom tomto procese priniesli do bytu aj malé bábätko, čím dostáva viacgeneračné bývanie ešte väčší význam. Zbehnutie schodmi dole do bytu a stráženie je o to jednoduchšie. Spojenie bytu a ostatných podlaží je sekundárne, prirodzene sme vytvorili aj nový, vlastný vstup do bytovej jednotky čím de facto vznikajú aj funkčne samostatné byty v rodinnom dome. 

Čo vás osobne inšpiruje pri tvorbe interiérov a premene starých priestorov?
Primárne sa snažíme pracovať s kontextom v kontexte. Danosti a limity sú dané priestorom samotným. Následne prichádzajú predstavy a zadanie. Inšpirácia je všade vôkol nás vždy chodím s otvorenými očami a často všetko ohmatávam a skúmam ako je spojené, či detail a podobne. Je to kombinácia skúsenosti existujúceho priestoru a jeho vyhodnotenie s prímesov umenia a laborovania a testovania nových možností priestoru, materiality, detailu, atď… Je veľmi dôležité vnímať na každej ceste či už doma alebo v zahraničí čo funguje a nefunguje, nechať to v sebe zrieť a potom s tým pracovať.  

Ako ovplyvňuje vašu tvorbu komunita a prostredie Lamača, kde žijete?
Odpovedal by som v skratke: pozitívne. Lamač je domov, útočisko kde sa rád vraciam. No na druhej strane ako architekt neustále rozmýšľam aj nad zlepšeniami - čo funguje a čo nefunguje. Lamač ma veľký potenciál a preto ma veľmi baví. Všetko, čo je vôkol je inšpirujúce a ovplyvňujúce zároveň. Komunita ľudí je čímsi výnimočná. Chvíľu sme žili aj v Starom Meste aj v Ružinove, ale aj napriek jednému mestu sú citeľné rôzne “charakterové” črty.

Čo by ste poradili mladým architektom, ktorí začínajú svoju kariéru?
Keď to vezmem zo širšia, asi sa kariéra začína už niekde na škole s rozhodnutím v tom pokračovať aj po ukončení štúdia. Od toho momentu je veľmi dôležité poznať históriu, veľa princípov má aj dnešné uplatnenie a využitie. Sledovať aktuálnu tvorbu domácich architektov, ale mať prehľad aj vo svetovej. Čítať si o architektúre a všetkých jej súvisiacich odvetviach. Vycestovať do zahraničia a vnímať ako fungujú a nefungujú veci, vzťahy, priestory. Diskutovať o architektúre. Angažovať sa. Súťažiť a zapájať sa do spoločenských tém. Mať svoj rukopis. Naučiť sa prezentovať, pretože aj zdanlivo dobrý projekt môže skončiť katastrofálne ak nie je dobre odprezentovaný. Skúsiť si samotné remeslo - poznať materiály. 

Aký je váš obľúbený priestor alebo stavba, ktorú ste navrhli, a prečo?
Aktuálne sme v stave rekonštrukcie rodinného domu pre seba a moju rodinu, tak verím, že to bude práve táto stavba inak budeme mať problém. (smiech)
Ale z tých našich zrealizovaných je to nominovaný dom v Stupave. Je to malý dom, ktorý je de facto bytom v záhrade. Pre limity a zadanie má podlažie 40m² a ide o dvojpodlažnú stavbu. Sumáre pri 80m² sme vytvorili veľkostne trojizbový byt. V záhrade preto, lebo otvorenie obývacieho priestoru smerom von do záhrady je rozšírením priestoru akurátnej plochy, ktorý práve rodina potrebovala a zároveň zadala. Materiálová báza konštrukcie drevostavby, dreveného obkladu z exteriéru aj interiéru ako aj oprostenie od technológii a jej utilitizovanie na minimum vytvára z domu pomerne malú, jednoduchú a ekonomickú jednotku, čo môže dnes predstavovať názor na ekologické a udržateľné bývanie. 

Kedy a ako ste si uvedomili, že architektúra je smer, ktorému sa chcete venovať?
V mojom živote je niekoľko momentov, ktoré vyskladali práve tú moju skladačku profesie. 
Ako dieťa som veľa času trávil vonku, kde som neustále niečo konštruoval alebo vymýšľal. Hlavne išlo o akúsi stavbu “bunkra” alebo “domu na strome”. Vždy ma zaujímalo, ako veci fungujú mal som zmysel pre detail a veľa som si kreslil. Ďalšia časť skladačky je pozadie rodičov. Otec má stavebno-technické zameranie a vyštudoval pozemné stavby na stavebnej fakulte. Mama odevná dizajnérka (kreatívna dušou) no skončená ekonómka z pragmatických dôvodov sa snúbili do, pre mňa danej profesie, architektúra. Záverečné rozhodnutie prišlo pri prehlbovaní umeleckých skúseností na základnej umeleckej škole v Bratislave počas strednej školy. Veľmi ma bavili rôzne techniky a remeselná práca. Ako bonus plus - príjimačky na FA STU boli ako prvé. Tým pádom som už pred maturitou vedel či som prijatý alebo nie. 

Aká bola vaša prvá realizácia v architektúre, na ktorú ste hrdý?
Nebude to asi prvá, ale veľmi intenzívne spominám na projekt The Lighthouse Pavilion počas workshopu Field of Sparks. Bolo to v roku 2020, kedy sme boli pozvaní na festival do malej dedinky Ipolytárnoc v pohraničí s Maďarskom. Je to workshop zameraný na pozdvihnutie umeleckého života a turizmu v okolí so skupinou skvelých ľudí pochádzajúcich práve z lokality. Pointa bola, že sme dostali tému a zadanie vytvoriť stavbu prístrešku, ktorá bude umiestnená vedľa budovy, kde raz budú umelecké rezidencie. Navrhli sme drevostavbu na zemných vrutoch s prestrešením a špecifickým tvarom ako keby stodoly. Istá časť strechy mala transparentný vlnitý polykarbonát pre vytvorenie svietiaceho pútača - lighthouse-u. Svetlo malo indikovať kedy sa niečo deje v dedine. Jednoduchý princíp rozsvieteného a zhasnutého svetla. Dôležitý fakt je, že vždy stavajú daný návrh tí, ktorí ho aj navrhli. Projekčne sme si pripravili vopred v Bratislave všetko potrebné. Zoskladali sme si sami aj tím ľudí. Prvý problém nastal, keď kolega Andrej skončil v nemocnici po páde z bicykla na tvár tesne pred začiatkom. Druhý nastal, keď prišiel materiál, ktorý bol úplne iný. Oslabení o jedného člena sme stavali vo finále obrovskú stavbu v daždi a vysilení celý týždeň. Som veľmi hrdý na to, čo sme dokázali ako jeden tím. 

Ako zvládate chvíle, keď máte pocit, že vám chýba kreativita?
Najjednoduchšie je nechať chvíľu tomu čas. Prestávka. A opäť sa k tomu vrátiť neskôr. V ateliéri sme aktuálne šiesti architekti. Vždy fungujeme na tímovej tvorbe, kedy sa o konceptoch bavíme všetci spoločne. Aj keď si niekto nevie poradiť ako ďalej - zvoláme si design meet. 

Čo považujete za svoju doteraz najväčšiu výzvu v kariére? A ako ste ju uchopili?
Úprimne je to aktuálne skĺbenie troch malých detí a práce. (smiech)
Kolega ma podobné vekové zloženie, ale dve. Čas venovaný tvorbe vie byť nekonečný a častokrát sme naozaj vďační manželkám a rodinám, že nám tento priestor dávajú. Na druhej strane nechceme prísť ani o čas s rodinou, ktorý je neopakovateľný. Hlavne pri menších deťoch ten čas nikto nenahradí. Čo sa týka projekcie a práce práveže máme radi každú výzvu. Práve to je to čo nás baví v porovnaní s tvorbou na zelenej lúke.

Je nejaký projekt, ktorý ste museli odmietnuť a prečo?
Na začiatku celého procesu práce sa snažíme klientom predstaviť čo môžu očakávať, ako aj našu tvorbu. Dnes nás ľudia skôr kontaktujú, pretože vedia čo robíme a sympatizujú s našou tvorbou. Preto je pre nich proces aj tvorba príbuzná. Žiaľ, stane sa niekedy aj opak. Vtedy je naozaj lepšie pre obe strany, keď vystihneme moment a ešte len v úvodnej fáze odmietneme projekt. Verím, že pri našej práci je dôležitá dôvera či synergia medzi architektom a klientom, vtedy vedia vzniknúť naozaj pekné projekty. Keď to je trápenie a cez zaťaté zuby tak to nemá svetlý koniec. Toto je jedná z vecí, ktoré je dobré sa naučiť čím skôr.

Čo by ste chceli, aby si ľudia pamätali o vašej tvorbe?
Naša tvorba je kombinácia autentickosti - prostredia, zadania, materiálov, nápaditosti, ponúknutej príležitosti a skúsenosti. Laborujeme a objavujeme. Nefalšujeme a nekabátime, naopak nechávame vyznieť prirodzenú surovú krásu priestoru, prvkov či povrchov. Každý projekt je postavený na svojom priestorovom koncepte, ktorý je jasne čitateľný.