Ďakujeme, Leonard Pawlak!

Dátum: 7. 6. 2024

Kňaz Leonard Pawlak je nevšedný úkaz. Vždy usmiaty, v dobrej nálade, otvorený a ochotný sa porozprávať s každým, koho stretne. Stačí chvíľa po boku tohto nevšedného muža a cítite, ako sa vám do žíl vlieva radosť. Tento mimoriadne obľúbený kňaz však po siedmich rokoch náhle odchádza z Farnosti Lamač. „Je to ako keby som odovzdával pracovnú agendu. Do svojho odchodu musím stihnúť vybaviť všetky papierovačky, uzávierky, sťahovanie sa a popritom ešte bežnú pastoračnú prácu. Po fyzickej a časovej stránke je to náročné. Rád by som Lamačanov ešte pozval na náš Farský misijný deň, ktorý sa uskutoční 29. júna. Príde Mons. prof. Tomáš Halík, na ktorého sa veľmi tešíme. A od 1. júla by som už mal pôsobiť vo farnosti v Plaveckom Štvrtku. Ide o bežnú prax v cirkvi. Po niekoľkých rokoch prichádzajú zmeny. Predstavení rozhodnú, že treba niečo obnoviť, alebo doniesť nejaké iné, čerstvé myšlienky do spoločnosti,“ hovorí na margo svojho odchodu pre náš magazín.

Prečo sa tieto zmeny robia, keď sú ľudia s kňazom spokojní?
Moja otázka znie, čo môžem viac odovzdať Farnosti Lamač? Keď otvorím ústa, už viete, čo chcem povedať. Poznáte moje myšlienky, môj spôsob pozerania sa na svet. Je to namáhavé, aby som sa vždy udržal na špici – potrebujem sa vzdelávať, potrebujem veľa čítať, aby bol môj odkaz vždy čerstvý. Teraz dostanem úplne novú farnosť. So skúsenosťami, ktoré som už v Bratislave nadobudol, mám šancu začať novú kapitolu. Z jedného uhlu pohľadu je každá kríza požehnaním a novým impulzom. Tak to beriem.

Ako túto správu prijali ľudia?
Nemám až takú veľkú spätnú väzbu, lebo oficiálne ešte nemám dekrét. Na dvoch – troch omšiach som povedal, že končím. Prijatie bolo pokojné, no ani ja z toho nerobím nijakú senzáciu. Nechcem sa hrať na mučeníka ani na hrdinu. Je to obyčajný pracovný pomer, kňazský život. Trošku ako vojak – prevelia vás a idete.

V Lamači ste 7 rokov. Ako by ste zhodnotili túto vašu misiu?
Keď to prirovnám k miestam, kde som pôsobil – Afrika, Brazília, Portugalsko – bola to pre mňa výzva. Približne po troch rokoch sa ma jeden pán, ktorý pozná južanské pomery, opýtal, ako tu viem vydržať s mojou južanskou mentalitou. Priznám sa, že to bolo ťažké. Zistil som, že veci, ktoré sú samozrejmé pre mňa, nemusia byť samozrejmé pre Lamač. Moje južanské správanie občas vyvolávalo neprimeranú spätnú väzbu. Potreboval som sa trochu zastaviť. Celý svoj dospelý život som prežil v úplne inej cirkevnej dimenzii. Učím sa tejto. To neznamená, že so všetkým súhlasím, ale je tu tiež veľa krásy a hodnotných vecí.

Vy ste ako kňaz pomerne úkaz. Na Slovensku sa k nim, aj historicky, vždy vzhliadalo, bol na piedestáli a ľuďom ako keby vzdialenou autoritou. Vy ste však boli otvorený, usmiaty a prístupný...
Však práve to je normálne. Tak žijeme v Angole, Brazílii, Portugalsku. Tam si nikto nevie predstaviť kňaza iným spôsobom. Kňaz s nimi ide do kaviarne, dá si s nimi koláč a kávu. Rozpráva sa s ľuďmi, je  prítomný. To je črta, ktorá ma poznačila z krajín, v ktorých som pôsobil. A ja sa jej nechcem vzdať. Lebo v tom vidímobrovský potenciál a hodnotu. Takže pokračujem, to je o mne...

Zanechávate tu aj niekoľko rozpracovaných projektov, ako napríklad Farská charita Lamač, kdesa rozbieha pomoc núdznym alebo pravidelné vlastnoručne kované predmety, ktoré tento rok budete dražiť už tretíkrát. Ako budú tieto projekty pokračovať?
Dúfam, že naša charita bude pokračovať. Dúfam, že sa nájdu zodpovední ľudia, ktorí sa ujmú tejto evanjeliovej idey. Charita je totiž prvý stupeň ohlasovania evanjelia – dotýkanie sa rán, dotýkanie sa chudoby. Toho by sme sa nemali vzdať. A čo sa dražieb týka, to bola moja iniciatíva. Neviem, či budem pokračovať v Plaveckom štvrtku, či tam vôbec bude záujem o niečo také. Potrebujem čas, spoznať komunitu jednu i druhú – rómsku i slovenskú. Musím sa naučiť nažívať s tými ľuďmi, spoznať ich problémy a radosti.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že ste vaše srdce nechali v Angole. Nezvažovali ste radšej ako presun do inej farnosti návrat do nejakej misie? Možno v bezpečnejšej krajine?
Niekde na pozadí v sebe stále živím myšlienku, že sa možno ešte jedného dňa vrátim do misií. Do Angoly kvôli zdraviu už radšej nie, ale celkom vážne uvažujem o Brazílii. Vo východnosevernej Brazílii mám veľmi srdečných priateľov. Je to trochu iná Afrika – pokojnejšia a bez vojen. Sú tam však krásni ľudia. To ma láka. Možno o päť či sedem rokov sa odhodlám dožiť svoj život v teple.

Čo vás tu za tie roky najviac tešilo?
Komunita ľudí. Spätná väzba, krásne stretnutia. Získal som v Lamači úžasných priateľov, ktorým vďačím za veľa. Získal som tiež aj odporcov. Ale to všetko je o dozrievaní. Ten, ktorý je teraz odporcom, nesúhlasí so mnou, správa sa ako môj nepriateľ – neznamená, že nie je pre mňa prínosom. Lebo je to také zrkadlo, ktoré mi niekto nastaví. Vidím v ňom, čo by som mal ešte utriasť, premyslieť, povedať iným spôsobom. 

Vás tu zachytili dve najväčšie krízy ostatných rokov – pandémia koronavírusu a vojna na Ukrajine. Dokonca ste ako jediný bratislavský kňaz otvorili dvere farnosti a ubytovali utečencov, ktorí tam sú doteraz. Ako sa vám podarilo preklenúť tieto krízy, zaujať postoj?
Keď sa topí loď uprostred mora, nikto nemá čas sa zaoberať tým, čo bude o chvíľku. Pracujeme a snažíme sa udržať túto loď na hladine. Tou loďou je komunita ľudí, ktorí všelijako znášali tieto výzvy. Ekonomická kríza, politická kríza, to všetko, čo sa prehnalo Slovenskom, ľudí veľmi poznačilo. Následky vidíme dnes. Komunita je vzácna, neviem, či by to bez nej malo akýkoľvek zmysel. Možno som niekomu otvoril cestu nádeje. Každý z nás má inú predstavu, iné fóbie a vieme, že strach je poradcom diabla, bojíme sa mnohých vecí. 
Keď sa obzriem za seba, bol to prínos. Bola to určitá cesta, ktorá učí spolucestovaniu, ktoré je najdôležitejšie.

V akom zmysle?
Ani cesta, ani cieľ nie sú najdôležitejšie. Ale spolucestujúci. Ten, ktorý je v tej chvíli vedľa, ten ktorý v momente, keď sa vám rúti svet, vás podrží, je pri vás, nadchne vás nádejou a povie: „Neboj sa, my to spoločne dáme.“ A dali sme...

Čo po sebe nechávate?
Chaos (smiech)
Často je to tak, že nevidíme ovocie. Svätý Pavol hovorí o tom, že jeden seje, druhý polieva, ale všetko ohodnotí až Boh. Ja som skôr polieval, lebo slovo predo mnou zasievali už iní. 

Čo by ste odkázali novému kňazovi? Ako si získať srdcia a dôveru farníkov?
Nech žije. A nech je sám sebou. Lebo keď sa bude tváriť a hrať na niečo iné, nebude sám sebou. A ľudia potrebujú autentických svedkov a nie hercov.

MARÍNA GORGHETTO