Dionýz Ordódy: „Nie je to len o diagnózach. Deti potrebujú pochopenie.“

Dátum: 7. 2. 2026

Riaditeľ Spojenej školy na Dolinského ulici Dionýz Ordódy celý svoj profesijný život zasvätil deťom so špeciálnymi potrebami. V rozhovore pre náš magazín hovorí tento rodák z Lamača o tom, prečo je individuálny prístup k deťom kľúčový, ako sa mení pohľad spoločnosti na autizmus a poruchy pozornosti, aj o chvíľach, keď má pocit, že jeho práca má hlboký zmysel. V rozhovore prezrádza aj to, kde v Lamači najradšej „vypne hlavu“ a čo je podľa neho receptom na fungujúce manželstvo.

Spojená škola na Dolinského ulici združuje viacero typov škôl. Čo považujete za jej najväčšiu výnimočnosť?
 Z môjho pohľadu je výnimočná tým, že sme ako prví na Slovensku začali vzdelávať deti s autizmom. Zároveň máme základnú školu, ktorá je už niekoľko rokov zapísaná v sieti škôl – ide o základnú školu pre žiakov s poruchami aktivity a pozornosti, ktorých je na Slovensku veľmi málo s takýmto zameraním. Samozrejme, títo žiaci mávajú aj pridružené vývinové poruchy učenia. Sú to triedy s nižším počtom žiakov, čo umožňuje individuálnejší prístup a prihliada sa na špecifickosť ich znevýhodnenia – poruchy pozornosti a ďalšie súvisiace ťažkosti.

Spomínali ste poruchy pozornosti, zdá sa, že táto diagnóza je dnes – spolu s ADHD – pomerne častá. Predtým sa toľko nevyskytovala, preto ju dnes majú mnohí tendenciu zľahčovať či pripisovať aj tabletom či mobilom. Aký je váš odkaz pre rodičov, ktorých deti s týmto bojujú?
 Môj odkaz by bol taký, že v minulosti diagnostika nebola na takej úrovni ako dnes. Často sa stávalo, že deti s rôznymi znevýhodneniami boli prehliadané alebo označované ako nevychované, ťažko zvládateľné a podobne. Dnes, vďaka lepšej diagnostike, vieme zvoliť vhodnejší prístup na základe odporúčaní poradní a dokážeme sa im venovať kvalitnejšie než v minulosti, poskytnúť im lepší servis.
 Nemyslím si teda, že ide len o tablety a mobily. Samozrejme čas na mobilnom telefóne, za počítačom, alebo za konzolou vnímam, ako chorobu dnešnej doby a nie som zástancom toho, aby deti trávili veľa času pri digitálnych technológiách – vidím negatívne účinky hier, sociálnych sietí aj celkového času stráveného pred obrazovkami.  Deti by mali športovať, alebo zmysluplne využívať voľný čas, namiesto počítačových hier, alebo vypracovávania enormného počtu domácich úloh, čo ich tiež preťažuje . Je však na rodičoch, aby to ustriehli. Tablety a mobily však určite nie sú primárna príčina, porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou má medicínsky základ.

Ako prví na Slovensku ste začali vzdelávať žiakov s autizmom. Ako sa odvtedy zmenil prístup spoločnosti k týmto deťom?
 Pri tejto diagnóze vidíme evidentný nárast. Diagnostika je dnes iná než kedysi, no aj napriek tomu je nárast veľmi výrazný. Keď porovnáme jednotlivé desaťročia, krivka ide stále nahor. Dodnes nie sú potvrdené presné príčiny autizmu. Vnímam, že osveta v spoločnosti je postupom času úspešná, veľká časť populácie má povedomie o základných informáciách tejto problematiky, aj keď stretávame sa aj so situáciami, keď sa niektorí ľudia pozastavujú s nepochopením nad správaním týchto detí, alebo nad ich prejavmi. Myslím si, že aj na Slovensku napreduje starostlivosť o tieto deti a žiakov vo forme korekcií, terapií a vzdelávania dopredu. Samozrejme, že mnohé štáty EÚ vrátane našich západných susedov - Českej republiky, majú systém vzdelávania týchto žiakov, ako aj poskytovaný servis pre ľudí so zdravotným znevýhodnením rozvinutejší , ale aj menšie pokroky považujeme za úspech.

Čo je pre vás najväčšia výzva pri práci so žiakmi so špeciálnymi potrebami?
 Pre mňa je prvoradé, aby boli deti šťastné a spokojné. Aby boli spokojní aj zamestnanci a rodičia – pretože len vtedy sa dá dobre pracovať a dosahovať výsledky.
 Ďalšou prioritou je, aby deti robili pokroky – každý v rámci svojich možností. Niekto sa naučí sebaobsluhe a samostatnosti, čo je jeho strop. Iný dokáže získať vedomosti a zručnosti, vyučiť sa remeslu. Máme deti, ktoré z našej základnej školy odišli na kvalitné stredné školy – elektrotechnické priemyslovky či konzervatórium. Pri deťoch s mentálnym postihnutím všetko závisí od druhu a stupňa postihnutia. Cieľom je dosiahnuť s nimi čo najväčší pokrok – dať im maximum, ktoré je možné.

Kedy máte pocit, že vaša práca má najväčší zmysel?
 Som zavalený mnohými starosťami a mnohokrát si ani neuvedomujem, aké zmeny nastali. No keď na besiedke vidím deti, ktoré sa kedysi nevedeli prejaviť, mali problémy s koordináciou alebo nevedeli povedať súvislú vetu, a dnes vystupujú a robia obrovské pokroky, vtedy si to uvedomím.
 Alebo keď príde rodič so slzami v očiach poďakovať a povie, že sa situácia doma zlepšuje a dieťa napreduje. Vtedy mám pocit, že to, čo robíme, má veľký zmysel.

Triedy s maximálne ôsmimi žiakmi umožňujú individuálny prístup. Ako to mení atmosféru v škole?
 Neviem si ani predstaviť triedy naplnené tak, ako na bežných školách. V tomto majú špeciálne školy veľkú výhodu. Kedysi bol pri deťoch s autizmom jeden učiteľ na jedno dieťa, neskôr jeden na dve. Dnes môže byť jeden pedagóg s asistentom aj na šesť detí, čo už považujem za hraničné.
 Čím individuálnejší prístup, tým lepšie výsledky. Vidíme to aj u nás – maximálne osem detí v triede pre žiakov s poruchou aktivity a pozornosti prináša fantastické ovocie. Deti majú viac času na písomky, prihliada sa na ich poruchy učenia a diagnózy. Pedagóg má priestor vysvetliť učivo detailnejšie, zopakovať ho a priblížiť ho formou, ktorá je deťom blízka.
 Platí to aj pri deťoch s mentálnym postihnutím a s autizmom – čím menší počet v triede, tým viac im vie pedagóg odovzdať a venovať sa im.

Máte príbeh žiaka, ktorý vás dodnes dojme alebo utvrdí v tom, že idete správnym smerom?
 Tých príbehov je viac. Máme žiaka, ktorý na pôvodnej základnej škole neprospieval a nedarilo sa mu. Po prestupe k nám, na základe odporúčania poradne, začal veľmi rýchlo napredovať a úspešne ukončil aj vysokú školu. Máme absolventov vysokých škôl, ale aj žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím, ktorí sú úspešní vo svojich profesiách. Mnohí sa vydali remeselnou cestou, podnikajú alebo sú živnostníkmi. Keď toto vidím, viem, že má zmysel sa namáhať, niečo tvoriť a budovať.

Ste otcom štyroch detí. Ovplyvňuje rodičovstvo váš pohľad na prácu so žiakmi?
 Deti som mal vždy rád, mal som blízko k mladým aj k práci s ľuďmi všeobecne. Vyrastal som v početnej rodine – bolo nás šesť súrodencov, takže som bol zvyknutý na ruch.
 Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil na túto školu ako vychovávateľ, veľmi rýchlo mi deti prirástli k srdcu. Vždy, keď som mal nejakú skupinu, vytvoril sa medzi nami silný vzťah. Hrali sme sa, rozprávali, učili sa aj hravou formou. Robil som to z presvedčenia.

Stávalo sa, že deti nechceli odísť do inej triedy, keď už so mnou nemali byť. Raz sa mi dokonca stalo, že aj mamička si poplakala, keď sa dozvedela, že jej syn už nebude v mojej triede. Otcovstvo človeka ešte viac zmení – začne sa na všetko pozerať inak.

Nedávno ste s manželkou Monikou obnovili manželský sľub. Čo je podľa vás receptom na dlhodobý a kvalitný vzťah?
 Podľa mňa je to vzájomná úcta, rešpekt, schopnosť robiť kompromisy a hľadať spoločné dobro. A nevyhnutná je schopnosť vzájomne si odpúšťať. Každé manželstvo si prejde krízami – aj to naše si nimi prešlo. Je dôležité vedieť si veci povedať, komunikovať a ísť ďalej. Vážiť si toho druhého, dopriať mu. Je to každodenné rozhodnutie.

Ako sa vám darí hľadať rovnováhu medzi náročnou prácou, rodinou a časom pre seba?
 Je to veľmi náročné a priznávam, že tú rovnováhu ešte stále hľadám. Často som venoval viac času práci, než by bolo ideálne. Bral som to aj z pohľadu živiteľa rodiny – cítil som zodpovednosť zabezpečiť rodinu a zároveň dobre vykonávať svoju prácu. Prišiel však moment, keď som si uvedomil, že musím byť viac doma. Posledný rok a pol sa snažím viac venovať manželke a deťom. Nájsť čas pre seba je tiež dôležité, aby človek nevyhorel. Učiť sa zdravému balansu je proces, ktorému sa stále učím.

Keď si chcete „vyvetrať hlavu“, kam v Lamači najradšej zájdete?
 Mám veľmi rád Kaplnku sv. Rozálie a jej okolie, kostolík sv. Margity, futbalový štadión, kde hráva aj náš syn. Rád ho povzbudzujem, som fanúšikom lamačského futbalu. Obrovským darom sú pre mňa Malé Karpaty – môžeme sa prechádzať v lese, športovať či robiť opekačky.