Drsná komédia o manželstve, klamstvách a pravde. Richard Stanke v pripravovanej inscenácii Detektor lži

Dátum: 29. 10. 2025

Premiéra bude v Lamači už v decembri.

Drsná, vtipná a pritom veľmi zo života – taká je pripravovaná komédia Detektor lži od ruského autora Vasilija Sigareva, ktorú v decembri uvedú v Lamači herci slovenskej prvej scény. Richard Stanke v rozhovore pre noviny Lamačan prezrádza, prečo ho text hry zaujal, čo má rád na menších scénach a prečo podľa neho smiech často odhaľuje pravdu o vzťahoch.

Začiatkom decembra bude mať v Kultúrnom centre Lamač premiéru komédia Detektor lži. Produkčne za týmto projektom stojí Bratislavské divadlo. Prečo ste sa rozhodli zapojiť do tohto projektu?

Hlavným ťahúňom bolo, že sme dostali možnosť zahrať si spolu v dobrej komédii s výborným režisérom. Toto spojenie – silný text, kvalitné herecké obsadenie a režisér, ktorému dôverujeme – bolo pre nás lákadlom aj výzvou zároveň.

Režisérom inscenácie je Matúš Bachynec, ktorého poznáme aj z inscenácií v Slovenskom národnom divadle. Ako sa vám s ním spolupracuje?

Ja som s Matúšom priamo v SND zatiaľ nespolupracoval, ale poznám jeho tvorbu. Videl som jeho školské predstavenia aj projekty, ktoré robil v Slovenskom národnom divadle a v Nitre. Jeho poetika a štýl práce ma veľmi oslovili, preto som neváhal, keď prišla ponuka pracovať s ním na novej inscenácii.

Hra Vasilija Sigareva Detektor lži je označovaná ako drsná a radikálna komédia. Čo vás na nej najviac baví?

Najviac ma baví, že je to zo života. Je to síce situované do Ruska, ale témy, ktoré rieši, sú univerzálne – a v mnohom sa podobajú tomu, čo prežívame aj u nás. Možno nie až v tak radikálnej podobe, ale určite v podobných vzťahových a rodinných konšteláciách.

Je to teda komédia – bude sa divák smiať?

Určite áno. Už pri čítačkách sme sa sami presvedčili, že text funguje. Pamätám si, že sme si raz s Janou a Ľubom čítali ten text v bufete a náhodou tam sedeli kolegovia, ktorí netušili, čo pripravujeme. Počúvali len naše repliky a veľmi sa na tom zabávali. To bol pre nás dobrý signál – keď to baví ľudí, ktorí o tom nič nevedia, je veľká šanca, že to zafunguje aj na javisku. Po čítačke sa nás dokonca pýtali, čo to je za hru, že je výborná. Tak dúfame, že podobne sa budú baviť aj diváci.

Má hra aj spoločenský alebo politický rozmer, keďže autor Vasilij Sigarev dnes v Rusku nežije pre svoje kritické postoje?

Áno, aj keď len okrajovo. Dej sa odohráva v Rusku, a teda prirodzene odráža tamojšie pomery. Hoci text vznikol možno pred desiatimi rokmi, stále nesie kritický pohľad na ruskú realitu – na spôsob života, spoločenské vzťahy, na isté pokrytectvo. 

Myslím si, že aj preto je dôležité, aby sa takáto hra hrala – s humorom, ale aj s presahom. Mnohí ľudia majú o živote v Rusku zidealizované predstavy, a pritom realita je iná. Vzťahy, rodiny, ekonomická situácia – to všetko sa v hre odráža. A hoci v niečom nie sme až tak odlišní, našťastie v mnohom ešte áno.

Hra zobrazuje 20-ročné manželstvo, ktoré prešlo vývojom a možno už aj vyprchalo. Je to téma, v ktorej sa mnohí nájdu?

Určite. Každý vzťah prechádza rôznymi fázami. Keď sa ľudia prestanú rozprávať, problémy sa hromadia, vznikajú malé klamstvá, predsudky, a nakoniec to môže viesť až ku krachu. V tejto hre je to krásne ukázané. 

Môže to byť aj istá forma terapie – pripomenutie, že treba o veciach hovoriť, nenechávať si ich pre seba. Samozrejme, do vzťahov zasahujú aj vonkajšie faktory – ekonomická situácia, stres, únava… To všetko ovplyvňuje, ako spolu ľudia žijú. A aj keď nie všetko vieme ovplyvniť, môžeme aspoň chcieť na vzťahu pracovať.

V inscenácii hráte manželský pár s Janou Oľhovou – už ste spolu niekedy stvárnili manželov?

Hrali sme spolu v divadle v inscenácii Mobil mŕtveho muža režiséra Eda Kudláča. Už si presne nepamätám, či sme tam boli manželia alebo milenci, ale určite sme spolu vytvárali blízky pár.

Ako sa vám s ňou hrá tentoraz?

Veľmi dobre. S Janou sme spolupracovali vo viacerých inscenáciách v Slovenskom národnom divadle aj v televíznych projektoch. Je to herečka so skvelým zmyslom pre humor, veľmi presná v pointe a autentická v prejave. Vie partnera inšpirovať a rozhýbať – takže ja s ňou pracujem naozaj rád.

Vaše herecké trio dopĺňa Ľubo Kostelný. Ako zapadol do tejto zostavy?

Výborne. Postava, ktorú hrá, mu veľmi sedí – je to typ, ktorý v sebe nosí hĺbku, určité tajomstvá, a zároveň má zmysel pre pointu. Niektoré situácie sú veľmi vtipné a Ľubo ich dokáže krásne vygradovať. Myslím, že sme sa ako tím dobre našli – herecky aj ľudsky.

Uprednostňujete takéto menšie, komornejšie projekty pred veľkými inscenáciami?

Áno, priznám sa, že mám menšie produkcie radšej. Tá intenzita práce a kontakt s kolegami je omnoho hlbší. Keď sa stretávate denne s dvoma-troma partnermi, máte priestor veci dôkladne rozoberať, rozprávať sa o nich, hľadať nuansy. Pri veľkých hrách s tridsiatimi ľuďmi to jednoducho nejde. Komornejšie projekty sú koncentrovanejšie, pre mňa osobne aj silnejšie.

Premiéra bude v decembri v Lamači, no inscenácia má potenciál cestovať po Slovensku. Ako vnímate zájazdové hranie?

Ja to veľmi vítam. Myslím si, že práve v dnešných konsolidačných časoch, keď si ľudia veľmi dôkladne zrátajú na čo minú peniaze, často si nemôžu dovoliť cestovať do Bratislavy – či už kvôli nákladom na cestu, ubytovanie alebo vstupenky – je dôležité, aby divadlá prichádzali za divákmi. 

Keď hrávame po Slovensku, cítiť, že ľudia sú vďační, že sa k nim dostane aj bratislavské divadlo a bratislavskí herci. Ich reakcie bývajú často oveľa spontánnejšie a srdečnejšie. Je to podľa mňa oblasť, v ktorej majú profesionálne divadlá ešte veľké rezervy – mali by viac cestovať a prinášať kultúru aj do malých miest a obcí.

Pre diváka je veľký rozdiel, či vás sleduje z posledného radu veľkej sály, alebo sedí v malom hľadisku komornej scény. Je to rozdiel aj pre vás ako herca?

Veľký. Hoci na javisku nevidíme každého diváka, tú blízkosť cítime. Na komorných scénach je to oveľa intenzívnejšie – človek má pocit, že hrá priamo pre konkrétnych ľudí, že s nimi dýcha v jednej miestnosti. 

Vidíme ich reakcie, počujeme smiech aj ticho, a to je niečo, čo sa nedá nahradiť žiadnym záznamom ani televíznym prenosom. Každý večer je iný, jedinečný, neopakovateľný, a to je na divadle najkrajšie.

Čo vás naopak počas predstavenia najviac vyruší?

Jednoznačne mobily – keď niekomu zazvoní telefón, zasvieti displej alebo sa počas predstavenia píše správa. Ale aj rozprávanie či šepkanie. 

Herci veľmi citlivo vnímajú, keď sa v hľadisku deje nejaká paralelná diskusia. Odvádza to pozornosť – a pritom ten moment, ktorý sa deje na javisku, sa už nikdy nezopakuje.

Rozhovor realizovala: Jana Alexová
Autor fotografie: Šymon Kliman

Predpredaj lístkov cez Ticketportal - https://www.ticketportal.sk/event/Detektor-lzi