Eva Karvašová: Vždy môžete povedať nie. Aj eštebákovi

Dátum: 6. 12. 2022 Čiperná a aktívna deväťdesiatnička Eva Karvašová si na pokojný život nikdy nezvykla. Prenasledovaný bol jej otec, ktorý sa angažoval v protifašistickom odboji, prvého manžela poslali komunisti do väzenia za poburovanie a druhý bol perzekvovaný ako nepriateľská osoba. Ona sama spoluprácu s ŠtB rázne odmietla.
Pred deviatimi rokmi sa presťahovala do Domova seniorov Lamač a našu mestskú časť si zamilovala. Má to blízko aj nachatu v Plaveckomštvrtku, kam dochádza ako stále aktívna šoférka autom. „Jazdím od osemnástich rokov, prešla som pol sveta a ešte som ani raz neťukla,“ usmieva sa akčná dáma, ktorá je, okrem iného, spoluzakladateľkou charity The Internationa Women´s club.

Počas novembrového Dňa veteránov ste sa stretli s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. O čom ste sa stihli porozprávať?
Pani prezidentka sa ma opýtala, ako som preskákala ten život a ja som jej okamžite odpovedala – Bez humoru, pani prezidentka, by to nešlo. Ona sa začala smiať a hovorí mi, že si to musí zapamätať a ja som jej na to povedala - No to by som vám radila. (smiech)

V Lamači sme mali pred rokom výstavu Harmincove chrámy – významného architekta M.M.Harminca, ktorý je autorom aj nášho Kostola sv. Margity. Jeho osoba sa tak trochu spája aj s vašou rodinou. Váš prastarý otec Peter Hubka totiž investoval peniaze do vybudovania liečební v Tatrách. Na túto prácu si najal práve Harminca. Poznali ste sa aj osobne? 
 Áno, poznala som okrem neho aj jeho mamu, ktorá bola dobrou priateľkou mojej krstnej mamy. Najskôr sa staval slávny Penzak – penzijný ústav súkromných úradníkov, tak sa to vtedy volalo. Po prvej svetovej vojne mal totiž môj prastarý otec veľa peňazí, nakoľko mal továreň na remene v Mikuláši. Armáda počas vojny potrebovala veľa remeňa, a tak zarobil. Zároveň to bol mimoriadne striedmy pán, o siedmej ráno už bol vo fabrike a len pracoval. Čo však s peniazmi, keď ich mal toľko? Niekoľko žien z rodiny mu predtým zomrelo na TBC. Harminca mu poradil prvý košický župan Janko Ruman, ktorý bol krstným otcom môjho otca. Najskôr postavili Penzak, potom lekáreň, ktorá dodnes stojí a potom Palace, všetko v Novom Smokovci. Ja som sa narodila v roku 1932, kedy už bolo Palace postavený a ja som tam vyrastala. Po mlieko som chodila na lyžiach, v jednej ruke palica a v druhej konvica. A keď ma chytil strašný kašeľ, naši ma z Piešťan okamžite posielali do Tatier, už len tá zmena vzduchu mi pomohla. 

Mali ste život naplnený mimoriadne akčnými udalosťami. Váš otec bol od začiatku zapojený do protifašistického odboja, vy sama ste ako dievča pásli a napájali partizánom kone keď si prišli oddýchnuť do zotavovne v Železnôm, kde ste sa nachádzali. Ako si spomínate na tieto zážitky?
 Pre mňa bolo Slovenské národné povstanie jedno veľké detské dobrodružstvo. Deti to vnímajú celkom inak. Môj otec v Piešťanoch z lekárne dodával zdravotný materiál do inoveckých hôr až pokiaľ poňho neprišlo gestapo. Stará mama mala chalupu v najvyššie položenej osade na Magurke. Mohla som za ňou chodiť vždy, okrem obdobia povstania, lebo boli všade vojaci. Tí prichádzali k nám do zotavovne, kde sme sa liečili a my sme ich vítali. Lebo sme vďaka nim nemuseli poobede povinne tri hodiny ležať v lehárni.  Oni prišli šialene ustatí a riaditeľstvo im prepustilo leháreň na oddych. Doklusali na koňoch, ja som ich už čakala a oni mi len hodili opraty. V tom čase som čítala Vinetoua a bola som celá bez seba.

Vášho prvého manžela Hermana Klačka prenasledovala komunistická moc, rovnako tak aj druhého manžela Petra Karvaša. Odpočúvali vás, sledovali. Kde počas náročných chvíľ nachádzali radosť?
 Mali sme veľkú rodinu, všetko to boli vysoko vzdelaní ľudia, ktorí mali zmysel pre humor mali. Vždy si  každý uťahoval z toho druhého, ale aj sám zo seba, čo je kumšt. A ja som v tom rástla. Humor bolo niečo potrebné, lebo cez tú druhú svetovú vojnu ho už bolo treba. Aj v koncentračných táboroch existoval, to už asi bola len jediná cesta, ako sa obrniť. Zažila som v detstve veľmi veľa dobrého a zároveň som bola nesmierne samostatná. Mala som úžasné detstvo, a to mi zrejme dalo silu. 

ŠtB vám ponúkala spoluprácu, ktorú ste vytrvalo odmietali. Kde ste v sebe vtedy našli silu odmietnuť spoluprácu a zároveň odolať vidine lepšieho a ľahšieho života, ktorú by vám táto spolupráca priniesla?
 Mala som veľmi dobrý základ z rodiny a neexistovalo, aby som na niekoho žalovala. Od malička som to mala v sebe. Bolo to pre mňa nemysliteľné. Keď boli všade Nemci, chceli od otca, aby donášal. Vždy ich poslal do hája a mne povedal: „Toto nikdy nerob. No len pokiaľ ťa nezačnú mučiť. Potom už nevieš, ako by si reagovala. Ale do tých čias vždy môžeš povedať nie.“ To sú otcove slová.

Ako si vysvetľujete to, že mnoho ľudí povedať nie nedokázalo?
 Lebo je to výhodné, lebo mohli cestovať. Keď som bola prvý raz vydatá, manžel bol pred vojnou  v zahraničných službách a počas celej vojny pracoval v Anglicku v rádiu BBC. Hneď po vojne, keď sa stal ministrom zahraničia Vladimír Klementis, išiel ako generálny konzul do Indie a odtiaľ zas do iných krajín. Keď bol v Dánsku a mal ísť do Limy, už sa tam nedostal, lebo Klementisa zaistili a potom ho obesili.
Môj strýko bol veľvyslancom v Amerike a keď tam prišiel Klementis, tak ho prehováral, aby sa do Československej republiky nevracal. Sľuboval, že urobí všetko preto, aby jeho ženu dostal z republiky von, to bola veľká láska. Klementis odmietol, že predsa nič zlé neurobil. Ani neurobil a vidíte ako dopadol.  

Čo by ste dnes s vašimi skúsenosťami odkázali mladým ľuďom? Akú radu by ste im dali?
 Všetkým by som im odkázala, aby neboli ovce, ktoré sa dajú zahnať do košiara. Potom bača zavrie košiar a ovce tam musia byť. Už skúsili aká je sloboda a skúsili, že sa môžu voľne pohybovať po svete. Najdôležitejšie je, aby človek mohol slobodne sám so sebou narábať. Lebo diktát je tá najhoršia vec, ktorá so sebou vždy niečo zlé donesie. A žiť pod diktátom môžu zas len ovce!

Aké budú u vás Vianoce?
 Ak nebude piata vlna pandémie, tak budú veselé. Ja som starý človek, zažila som všeličo, ale fakt je ten že treba navariť a nakúpiť. Všetko sa to však dá aj skromne. Podľa mňa nás nečaká nič, na čo by sme sa mohli tešiť čo do majetkov, ide byť zlé obdobie. Ale človek existuje aj v zlom období, aj v tom dobrom. Nemusí to byť také bohaté, úžasné a ešte lepšie ako u susedov. To vôbec nemusí byť. Ide o to, aby ľudia vedeli byť spolu. 

TEXT A FOTO: MARÍNA GORGHETTO