František Kovár: „Žijeme ťažkú dobu, vždy je potrebné nájsť niečo pozitívne.“

Dátum: 3. 7. 2024

 

František Kovár je jedným z najpríjemnejších ľudí v slovenskom šoubiznise. Keď sme do našej knižnice zakúpili knihu o jeho živote s titulom Jednoducho Ferko, museli sme ho hneď pozvať na besedu. 
Jeden z prvých obyvateľov Bakošovej ulice nesklamal a spokojným divákom a diváčkam prezradil takmer všetko. Z diskusie vznikol aj tento rozhovor pre náš magazín. 

Ako sa zrodila táto kniha? Koho to bol nápad?
Silvia Lispuchová prišla za mnou s tým, že vo vydavateľstve Ikar by takúto knižku chceli vydať. My sme sa potom kvôli pandémii nestretávali, ale sme si telefonovali. Ona si zapla diktafón a mapovali sme od začiatku všetky obdobia môjho života. Nazval som to tango. Lebo tango sa tancuje krok dopredu a dva kroky dozadu. Vždy, keď som si na niečo spomenul, tak som jej to povedal, ale potom som si o deň neskôr spomenul opäť na niečo, čo som nepovedal (smiech). Takto sme sa knihe venovali asi štyri mesiace. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo pamäť človeka funguje zvláštnym spôsobom. Tak, že si veľmi dobre pamätá, čo bolo, ale zároveň si veľa z toho nepamätá. Ako keby ste sa pozerali do zrkadla a vzadu ste mali tiež zrkadlo a v ňom sa otváralo ďalšie zrkadlo. Takýmto spôsobom som sa vnáral do svojich spomienok.      

Kniha je písaná nevšedným štýlom. V prvej osobe sa v nej prihovárate čitateľovi a vyťahujete spomienky a príhody, veselé i vážne. Ako veľmi bolo náročné rozpamätať sa na všetky detaily až do škôlky?
Svoju umeleckú kariéru som začal ešte v predškolskom veku. Moja sestra robila divadielko a pred prázdninami potrebovali do hry žabiaka. Posadila ma ako päťročného do kočíka a keď sa na mňa pozreli, mal som povedať kvak kvak. To bol úplne prvý začiatok, na ktorý si pamätám. A potom tam bola básnička, ktorú som recitoval v škôlke, hrdinská epopeja o mravcovi: „Ide mravec s kladivom, sledovaný obdivom. Pán mravec ho zastaví a takto ho osloví: Kdeže mravec, kdeže kde? Na priehradu mládeže.“ (smiech) 

Keď už bola kniha v tlači, povedali ste si – ej, na toto som zabudol, škoda? Čo sa do nej nezmestilo?
Bolo toho dosť. Bolo tam veľa vecí, na ktoré som si potom spomenul a už sa s tým nedalo nič robiť.

V knihe píšete, že ste sa na VŠMU dostali už ako 16-ročný chlapec bez maturity. Takzvane na dišpenz. Takýchto prípadov nebolo veľa. Čo myslíte, že vo vás komisia videla, aby urobila taký veľký ústupok?
Maturitu som získal tým, že som absolvoval túto školu. Keď som stál počas prijímacích skúšok pred komisiou, pán Ladislav Chudík – môj budúci ročníkový vedúci -tam práve nebol. Až keď som bol prijatý mi na prvej hodine povedal: „Fero, keby som tam sedel, určite by som ťa nezobral.“
Ja som si však na komisiu, kde bola prevaha žien, vymyslel kulehu. Keď sa pýtali, prečo chcem ísť tak skoro na školu, povedal som im, že moji rodičia sú už veľmi starí a školu chcem dokončiť skôr, aby mi neumreli. A toto na nich veľmi zapôsobilo.

A zobrali vás.
Tu však ešte prichádza do úvahy aj Gustáv Valach. Chodil som do divadielka Za rampami, kde so mnou chodila aj Vierka Richterová. A Gustáv Valach jej raz povedal, že som veľký talent. A ona, samozrejme, s touto správou prišla za mnou a povedala mi, aby som šiel skúsiť prijímačky na VŠMU. Vraj tam berú aj na dišpenz – keď máš veľký talent, nemusíš mať maturitu. Takto nás zobrali troch – Michala Dočolomanského a Jána Mistríka. 

Večná je debata o talente a či ho stačí mať a človek uspeje alebo je potrebná tvrdá drina a talent je len jednou z mnohých ingrediencií skvelého herca. Aký je váš názor? Môžete hodnotiť aj z pohľadu pedagóga, ktorý videl stovky mladých nádejných hercov.
Na VŠMU som od roku 1978 učil poéziu a od roku 1990 hereckú tvorbu. Dnes sú naši žiaci strednou generáciou hercov - Dano Dangl, Táňa Pauhofová, Vica Kerekes, Miško Kubovčík, je ich veľa. Na prijímacích pohovoroch máte v prvom kole čas 10-15 minút, aby ste vedeli či uchádzač má, alebo nemá na to. Je to veľmi citlivá vec. Dodnes si spomínam na jedného chlapca, ktorý veľmi chcel ísť na herectvo. Talent ozaj nemal, nezobrali sme ho. Bol menší, mal okrúhle okuliare. Díval som sa dolu do tých dvojo smutných očí a ešte dlho sa mi o ňom snívalo. Lebo tam človek môže prehodiť výhybku v živote. Je však veľa hercov a herečiek, ktoré sa na školu dostali na druhý či tretí pokus a sú z nich vynikajúci herci. 
Raz prišla krásna dievčina, amfora. Ale keď otvorila ústa, zistili sme, že v tej amfore nič nie je. Bolo to náročné. V našom ročníku nás začínalo 21 a skončili sme ôsmi. Pedagóg to čistí. Ako ste povedali, nestačí mať len talent, človek musí byť aj nesmierne pracovitý a mať isté predpoklady, aby v tejto profesii uspel. Raz, ešte počas bývalého režimu, prišiel jeden pán a priniesol vtedajšimu šéfovi Jurajovi Slezáčkovi kufrík plný peňazí. A on mu ten kufrík vrátil. Sú takí, ktorí ho aj nevrátili. Na iných vysokých školách. No tu to nejde, lebo by ste tomu človeku zničili život. 

Herci mnohokrát hrajú aj na úkor vlastného zdravia, spomínali ste Paľka Mikulíka, ktorý odohral predstavenie s obličkovým záchvatom. Aké peripetie takého druhu ste na javisku ustáli vy?
Bolo toho dosť. (smiech)
Paľko Mikulík mal obličkové kamene, to bolo strašné. Lekár stál počas predstavenia s injekciou v ruke a Paľko to vydržal. Ľubo Kostelný mal zas žlčníkové kamene, cez predstavenie odbehol z javiska, náš inšpicient mu pichol injekciu proti bolesti, aby to dohral. Človek ide ako keby proti sebe. 
Mne sa počas predstavenia Mačka na rozpálenej plechovej streche stalo niečo podobné. S Jankom Gallovičomsme mali nacvičenú jednu scénku – on mal ako postava zlomenú nohu, chodil s barlami. Hádali sme sa, držal som ho z jednej strany barle a on z druhej. Ja som mykol za tú barlu, on padol na zem a ja som vzápätí barlu pustil. Potom sme mali ešte dlhý osemminútový dialóg, keď som zrazu spozoroval, že sa mu na hlave začal perliť pot. Zistil som, že rameno mu visí. Jednoducho, vykĺbilo sa mu rameno. Prišla sanitka, doktor stál obďaleč a Janko posledné dejstvo dohral. Doktor po skončení povedal, že máme medzi sebou hrdinu, lebo ľudia bežne odpadávajú od bolesti a toto ešte nezažil.  
Čerešničkou na torte bolo, že sa o mne rozchýrilo, že som sadista, lebo som vykĺbil Gallovičovi rameno. (smiech)

Revolúcia vás zastihla na Novej scéne, vymenovali vás za jej šéfa. V týchto turbulentných časoch sa však zakladalo aj Divadlo Astorka Korzo 90. Vy ste sa vzdali šéfovskej stoličky, čo mnohí vnímali ako úder pod pás. Rozhodli ste sa odísť do Astorky a umelecky rásť. Ako hodnotíte to rozhodnutie?
To bola zvláštna etapa. Zvolili ma za šéfa činohry Novej scény, potom som sa dozvedel, že sa ide znovu obnoviť Divadlo na Korze. Bol to pre mňa veľký problém, nespával som, nevedel som sa rozhodnúť. No na druhej strane som vedel, že tie inscenácie budú nesmierne zaujímavé, preto som sa nakoniec rozhodol odísť do Astorky. Neľutujem toto rozhodnutie, lebo inscenácie, ktoré sme tam potom robili, boli úžasné. O pár rokov som mal podobný problém ešte raz, keď som dostal ponuku z SND. Astorka je rodinné divadlo a SND má iný charakter, väčší repertoár, mal som možnosť hrať s osobnosťami, ktoré som si veľmi vážil, a tak som ponuku prijal. Sú križovatky, keď človek musí prehodiť výhybku a nie vždy je to v živote ľahké.

Masovú popularitu ste si získali vďaka televíznym seriálom. Ako vnímate nakrúcanie seriálov, ktoré niektorí označujú za pásovú výrobu? A myslíte si, že vďaka seriálom dokážete ľudí pritiahnuť do divadla na niečo intelektuálne náročnejšie?
Povedal by som skôr, že to je akási dvojkoľajnosť. Ide to súbežne vedľa seba. Je to príležitosť preniknúť niekde inde, ale nikto z nás to nerobí preto, že by chcel byť prostredníctvom seriálov populárny. Keď idete do divadla a viete, že tam hrajú herci známi z televízie, váš dojem to môže umocniť. Ale inak divadlo a televízia sú dve rozdielne veci. 
Divadlo v súčasnosti zažíva boom, máme skoro všetky predstavenia vypredané, ľudia sú zvedaví.

Herecká legenda Ladislav Chudík bol váš najdôležitejší učiteľ na VŠMU. Snažil sa vás priučiť aj manželskému životu. Jedno z jeho odporúčaní znelo – keď sa oženíte, niektoré veci sa nesmiete naučiť robiť. Aby vás náhodou doma nezneužívali. Držali ste sa jeho rady? J
Keď sme mali prvú hodinu s Lackom Chudíkom, povedal nám: „Chlapci, nežeňte sa a ženy, nevydávajte sa. Pretože herectvo je rehoľa.“ Človek v tejto profesii strávi veľa času mimo rodiny. Musí mať také šťastie na manželku, ako som mal ja na moju Danku. Tento rok oslávime 52. výročie manželstva. Časť z mnohých povinností v rámci rodiny prebrala na seba. 
Lacko však nemal absolútne pravdu, protirečím mu. Pretože si myslím, že keď sa hovorí o manželoch ako o polovičkách, tak v istých situáciách má aj tá druhá polovička zastupovať tú prvú. Keďže tá prvá zastupuje tú druhú. Veľmi rád sa zhostím všetkých možných prác v domácnosti, je to prirodzené a normálne. Keď som práve doma. (smiech)

Udržiavate sa v dobrej mentálnej forme, stále hráte, máte rôzne pracovné aktivity. Ešte stále hrávate s manželkou Dankou Scrabble? Kto je lepší? 
Scrabble hráme pravidelne takmer každý deň. Jedna partia trvá asi hodinu. Musím na seba prezradiť, že moja manželka Danka ma stále poráža. 

Ste celoživotným optimistom. Ako sa vám darí držať si tento náhľad na život?
Vždy treba pozitivitu prenášať na ostatných, potom sa to vracia. Minule som bol v obchodnom centre a šiel som okolo čistiarne, kde som zbadal veľmi zachmúrenú a zničenú pani. Pristavil som sa a opýtal som sa jej, či čistia všetko. Ona na to, že áno. „A čistíte tu aj ľudské duše?“ spýtal som sa. 
Toto ju prekvapilo a rozosmialo. Vždy sa dá niečím prekvapiť a toho človeka trochu rozptýliť. Žijeme teraz strašnú dobu, ale vždy treba nájsť niečo pozitívne. Hovoríme tomu od srdca k srdcu. Lebo práve v takejto dobe je to nesmierne dôležité. 

Foto: SND