JÁN KURIC: „Koncert treba prežiť, nie sledovať cez mobil.“

Dátum: 9. 7. 2026

Rozálske hody v septembri privítajú jednu z najvýraznejších slovenských kapiel – Vidiek. Jej líder Ján Kuric v rozhovore pre náš magazín prezrádza, aké spomienky sa mu viažu k Lamaču, čo ho po viac ako štyridsiatich rokoch stále ženie na pódium a aký odkaz posiela všetkým Lamačanom.

Kapela Vidiek je na scéne už viac ako štyri desaťročia. Čo vás po toľkých rokoch stále presviedča, že má zmysel vyjsť na pódium a hrať?
Presviedča nás to, že prídu ľudia a so záujmom si nás prídu vypočuť. Akí sú to čudní ľudia. (smiech) Takže to nás presviedča vyjsť na pódium.

Mnohé vaše piesne sa stali súčasťou života niekoľkých generácií. Stáva sa vám, že niektorú z nich dnes vnímate úplne inak ako v čase, keď vznikla?
Nie. Čas ide dopredu. Technika sa vyvíja, ale ľudia ostávajú podľa mňa stále rovnakí. Možno to vyzerá tak, že ohlupievajú, ale nemyslím si, že ohlupievajú. Len sú čoraz viac ovplyvňovaní hlúpymi ľuďmi. Nemyslím si, že by som dnes urobil nejaký konkrétny text inak.

Na koncertoch Vidieka sa často stretávajú rodičia, deti aj starí rodičia. Čím si vysvetľujete, že vaša hudba oslovuje tak široké publikum?
Vysvetľujem si to tým, že my nie sme poplatná kapela dobe a modernosti, ale snažíme sa do muziky dávať niečo špeciálne, čo sa týka melódie, aranžmánov a textov. Tiež nepodliehame momentálnej spoločenskej situácii, ale snažíme sa dávať do textov niečo ľudské.
Aj starší, aj strední, aj najmladší sú zatiaľ, chvalabohu, ľudia. Tak ako my. Čiže ich trápi nielen to, že sa majú momentálne zle alebo dobre, alebo že ich štve politická situácia, ale snažia sa počúvať hudbu, ktorá im urobí radosť. Ale nielen im, aj nám. Ja sa cítim byť jedným z členov spoločenstva, v ktorom žijem.

Poznáte našu mestskú časť? Viažu sa vám k Lamaču nejaké spomienky či príhody?
Ja si ešte pamätám, keď Lamač nebol súčasťou Bratislavy, ani susedná Dúbravka. Bral som to, akoby som bol doma. Zhodou okolností je Lamač prvé pracovné miesto, ktoré dostala moja mama po vojne. Bola vtedy železničiarka a pracovala na lamačskej železnici. Bola spojovateľka, ale ovládala morzeovku. Vtedy sa ešte morzeovkou dohováralo, kedy ide vlak, prečo mešká a podobne.
Rozprávala mi príhody z toho obdobia. Páčilo sa mi, že podľa tempa alebo rýchlosti vedela rozpoznať, kto je na druhej strane morzeovky. To sa mi zdalo až neuveriteľné.
V Lamači mám taktiež veľa kamarátov, sú tam aj firmy, ktoré som navštevoval. Mne sa Lamač páči preto, že si stále na niektorých miestach zachováva ten starý Lamač. Ale mám rád aj ten nový, kde sú bytovky, lebo aj tam žijú ľudia. Aj tí sú Lamačania.

Lamač je mestská časť, ktorá si napriek blízkosti centra Bratislavy zachovala tak trochu dedinský charakter. Máte rád miesta, kde sa ľudia ešte poznajú po mene?
Samozrejme. Ja tiež pochádzam z vidieka. Len takisto ako Lamač, ktorý postihol nával nových ľudí ešte v osemdesiatych rokoch, Rovinku to dobehlo až teraz. Tiež sa tam vo veľkom stavia a už sa nedá povedať, že každý každého zdraví. To mi na mojej obci trošku chýba.
Ja som býval aj v paneláku v Bratislave a páčilo sa mi, že sme sa poznali a zdravili sme sa. Rozdiel medzi rodinným domom a panelákom v princípe nie je až taký veľký. Keď má človek rodinný dom, má veľa starostí so záhradou, trávnikom a kvetmi. Obyvateľ paneláka túto starosť nemá. Možno aj preto sa ľudia až tak často nezdravia. Myslím si však, že sa to zmení. Ľudia sa spoznávajú, a keď sa spoznajú, budú sa pekne zdraviť a priať si.

Rozálske hody sú predovšetkým o komunite, stretnutiach a tradíciách. Aké spomienky sa vám vybavia, keď sa povie „hody“ alebo „jarmok“?
Hody väčšinou bývajú na dedinách, ale aj v mestských častiach. Mal som rád, keď prišli kolotoče, strelnice a predávala sa cukrová vata. Strieľali sme do ružičiek, kupovali sme si rôzne hlúposti a vozili sme sa na kolotočoch. To je efekt hodov.
Nielen na Vianoce sa treba stretávať, ale aj vtedy, keď je pekne. Lamač má to šťastie, že hody má v čase, keď až tak neprší. U nás v Rovinke takmer vždy pršalo, ale nám to nevadilo. To stretávanie, aj náhodné stretávanie, je veľmi dôležité.

Vaše texty často zachytávajú obyčajný život s humorom a nadhľadom. Kde dnes hľadáte inšpiráciu – stále medzi ľuďmi alebo už viac v sebe?
Vždy som tú inšpiráciu hľadal aj v sebe, z môjho pohľadu, aj z pohľadu mojich priateľov alebo ľudí, ktorí ma až tak nemali radi. Podľa mňa aj ľudové piesne vychádzali presne z toho istého – z pohľadu človeka, ktorý pesničku vymyslel, ale aj zo situácie či udalosti, ktorá sa diala okolo neho. To je dôvod, prečo nás stále majú ľudia radi.

Keby ste mali návštevníkovi z cudziny vysvetliť Slovensko prostredníctvom troch piesní Vidieka, ktoré by ste vybrali a prečo?
Máte radšej staršieho syna alebo mladšiu dcéru? (smiech) Neviem, nedá sa to povedať. Ja by som každého pozval na náš koncert. Nie vypočuť si nejakú pesničku, ale zažiť tú atmosféru. Podľa mňa je atmosféra najdôležitejšia. Preto sa aj my ako skupina Vidiek cítime byť koncertnou kapelou. Chceme naživo ukázať atmosféru, ktorá sa deje okolo nás, alebo to, čo sa deje v nás.

Na koncertoch býva publikum čoraz častejšie so zdvihnutými mobilmi. Chýbajú vám časy, keď ľudia koncert jednoducho prežívali bez toho, aby si ho nahrávali?
Áno, to som si všimol. Ale na našich koncertoch nebýva toľko ľudí s telefónmi. Našťastie. Prídu si koncert vychutnať, lebo treba si vychutnávať situáciu teraz, v tejto sekunde, a nie až potom si ju pozerať z mobilu, keď je už po akcii.
Zažil som však iné koncerty alebo športové podujatia, kde si to ľudia celé natáčali a vlastne z toho nemali nič. Myslím si, že je hlúposť všetko si nakrúcať. Keď chce, nech si natáča, ale ochudobňuje sa o prítomný moment.
Keď v septembri vystúpite na Rozálskych hodoch, čo by ste odkázali Lamačanom, ktorí vás možno počúvali už v 80. rokoch, ale aj deťom, ktoré vás budú počuť prvýkrát?
Tým starším by som zaželal zdravie. Či šťastie, to neviem. My, ktorí už nie sme najmladší, vieme, že viac-menej si to šťastie alebo nešťastie privádzame sami. Mladším želám, aby sa nevzdávali svojich predstáv o tom, čo chcú v živote robiť. Keď chcú študovať, nech študujú, a keď nechcú, nech neštudujú.
Najlepšie je mať cieľ a ísť si za ním. Keď som bol mladší, nevedel som to, ale teraz to už viem. Neviem však, či moje rady budú vyslyšané. Asi nie. Každému mladému aj staršiemu prajem, aby mohol prežiť svoj život podľa seba a neopičil sa po druhých. Lebo to je jeho život, nie cudzí.

MARÍNA GORGHETTO

Kapelu Vidiek uvidíte na Rozálskych hodoch v sobotu 5. septembra o 22:30.