JÁN SITÁR: „Keď kňaz vyjadrí svoju politickú orientáciu, môže sa stať rozdeľovateľom a nie zjednocovateľom.“
Dátum: 6. 12. 2024
Kňaz Ján Sitár prebral Farnosť Lamač začiatkom leta. Po niekoľkých mesiacoch sme sa za ním vydali na faru, aby sme vám ho predstavili.
Lamačskú farnosť ste prebrali 1. júla. Aké boli vaše prvé dojmy, keď ste spoznali komunitu, s ktorou sa budete stretávať?
Komunita je živá a väčšia oproti predchádzajúcej farnosti. Sú v nej zastúpené všetky vekové kategórie, ľudia sú priateľskí a ochotní spolupracovať.
Samotný Lamač som však trochu poznal. Bývali tu moji rodičia od roku 1976 a moji dvaja starší súrodenci, boli tu aj pokrstení; potom si s babičkou vymenili bývanie a babička bývala v ich pôvodnom byte, teda na Heyrovského 13. Tu sme ju chodili navštevovať do roku 1988; potom ešte krátko žila u nás doma.
Aké novinky nám prinesiete a čo by ste rád zachovali?
Prvý rok pre kňaza je skôr „spoznávací“. S vďačnosťou spomínam na predchodcov, ktorých práca prináša ovocie.
Som rád, že sa zachovalo a rozvinulo stretávanie sa detí, mladých, strednej generácie v rôznych formátoch – pri modlitbe, hre, pri zdieľaní sa, uvažovaní nad posolstvom Sv. Písma; aktivít farskej charity, farských táborov, nacvičovaní zboru, prípravy k sviatostiam i také bežné neformálne stretnutia pri raňajkách, guláši, dobrovoľníctve. Bez mnohých ochotných dobrovoľníkov by to nešlo. K aktivitám, ktoré je dobré zachovať a rozvinúť patrí určite aj denný letný tábor. Tento rok sme na ňom mali takmer 80 detí a 20 animátorov.
V nedávnej minulosti prebiehala v našej farnosti farská synoda, čo boli stretnutia ľudí, ktorí mali vyjadriť svoj pohľad na farnosť a priniesť nové podnety. Jeden z tých výstupov bolo konštatovanie nedostatku príležitostí na stretávanie sa seniorov v rámci farnosti. Preto sme sa začali stretávať dvakrát do mesiaca, vždy v nedeľu. Začíname modlitbou k Božiemu milosrdenstvu a pokračujeme voľnou diskusiou a zábavou, kde sa seniori môžu zasmiať, porozprávať sa a byť spolu.
Okrem pravidelných aktivít, ktoré som vymenoval vyššie a prebiehajú takmer pravidelne, by som rád ponúkol aj nepravidelné akcie, napríklad športové. Bola už ponuka ísť spolu pozorovať kométu z vyhliadkovej veže na Devínskej Kobyle. S niektorými mladými birmovancami sme boli na bicykloch na Bielom kríži alebo aj v prírode na Záhorí.
Čakajú nás adventné trhy na farskom dvore, náboženské koncerty v kostole. V našich priestoroch sa stretáva komunita Eben Ezer, kde nájdeme hlavne strednú generáciu s ich menšími deťmi. Na tieto modlitbové stretnutia a pohostenia pozývajú všetkých ľudí, ktorí tu môžu zažiť takpovediac mladú Cirkev.
Momentálne prežívame predvianočný čas. Čo pre vás znamenajú Vianoce?
Vianoce sú časom, kedy sa nebo priblíži k zemi. Boh je všade, ale intenzita Božej prítomnosti je trochu iná - umocnená. Vianoce sú prežívaním toho, že Boh sa stal človekom, stal sa jedným z nás. Akoby sme mali stroj času a k nám na zem prichádzajú v liturgickom období Vianoc Božie milosti Ježišovho narodenia, ako v Cirkvi veríme. Sú to tiež sviatky, kedy sa stretne rodina, máme silnejší záujem o ľudí na pokraji spoločnosti a sme schopní intenzívnejšej lásky. Je tu však otázka, čo je to vlastne láska.
Páči sa mi definícia jedného kazateľa. Hovorí, že láska obsahuje v sebe aj nežnosť, cit, sympatiu, ale nie nevyhnutne. Lásku vníma skôr ako ochotu porozumieť a ochotu pomôcť. To neznamená, že pomôžeme každému v plnom rozsahu a budeme riešiť všetky problémy naokolo, ale urobíme toľko, koľko vládzem a koľko je v našich silách. Podobne aj ochota porozumieť nemusí znamenať, že úplne pochopím toho druhého. Je to viac schopnosť chcieť porozumieť. Aj keď ešte nerozumiem.
Ten čas lásky ako ochoty porozumieť a ochoty pomôcť – to sú Vianoce. Ježiš prichádza aj preto, aby nás naučil tejto dvojitej ochote.
Odkiaľ k nám prichádzate?
rvých 24 rokov svojho života som žil v Starom Meste, vo Farnosti Kalvária. Vysvätený som bol v roku 2008, kedy som skončil teologickú fakultu. Moje prvé miesto bola Farnosť Svätej rodiny v Petržalke, kde som bol jeden rok, potom som bol dva roky vo Farnosti Malacky, neskôr som päť rokov strávil vo Farnosti Blumentál. Mojou poslednou skúsenosťou bolo osem rokov vo Farnosti Plavecký Štvrtok. Kňazom som vyše 16 rokov, z toho som polovicu kňazskej služby strávil v Plaveckom Štvrtku. Je to rozdiel, nakoľko to bola vidiecka farnosť a toto je mestská farnosť.
Čo majú spoločné?
To, že mnohí ľudia sa medzi sebou poznajú. Lamač je síce mestská časť, ale počtom obyvateľov nie je veľká. Sú tu ľudia, hrdí Lamačania, ktorí sa medzi sebou poznajú a ktorí cítia lokálpatriotizmus, avšak mnohí s ľahkosťou a vďačnosťou prijímajú aj nových obyvateľov. Podobná je aj dobrá spolupráca s miestnou samosprávou.
Plavecký štvrtok je známy aj tým, že je tam početná rómska komunita. Podarilo sa vám s ňou pracovať?
Je to súčasť farnosti, aj keď mnohí z rómskej komunity bývajú v osade. Podľa niektorých údajov v nej býva približne 800 ľudí. Určitý čas som učil všetky ročníky základnej školy, takže s deťmi som bol v kontakte cez vyučovanie náboženstva. Do centra, v ktorom prebiehalo doučovanie žiakov, voľnočasové aktivity, katechézy a sväté omše som dochádzal pravidelne slúžiť sväté omše. Niekedy som sa pridal aj k ostatným aktivitám tohto centra.
Okrem toho som sa stretával s nimi aj pri klasických príležitostiach, akými boli krsty detí, pohreby, príprava na sobáš, príprava na prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania. Pomerne úzko som spolupracoval s občianskym združením Francesco, ktoré zabepečuje všetky aktivity v „Centre“ a tiež Rómom každoročne organizuje pobytové tábory a denné tábory, kde som sa podľa možností snažil zapájať. Obyvatelia osady ma zvykli zavolať na kar, na pohostenie po prvom svätom prijímaní alebo po krstinách, niekedy aj s takou vtipnou vyhrážkou, že ak neprídem, tak mi podpália faru. Samozrejme, nemysleli to vážne. (smiech)
O rómskej komunite sa často hovorí, že to je vylúčená komunita, marginalizovaná komunita. Vy s ňou máte skúsenosti na základe ktorých sa môžeme zamyslieť čo urobiť, aby tá komunita nebola vylúčená. Aké aktivity vám fungovali? Chodili ste za nimi do osady a skúsili ste ich viac pritiahnuť do centra diania v obci?
Do osady sme chodievali pravidelne. Hovorím v množnom čisle, lebo sme boli tím (kostolníci, speváci, osoby hrajúce na hudobných nástrojoch). Keď sme tam neprišli slúžiť svätú omšu, do kostola z nich prišiel málokto. Určitú rolu v tom hrala vzdialenosť, počasie, ale aj spôsob života – v nedeľu sú sväté omše dopoludnia, pričom u nich sa začína nedeľný deň až neskôr. Prepájanie komunít sa však v určitej miere napĺňalo tým, že na tejto sv. omši bol tím z majoritnej časti obyvateľstva. A niekedy nielen tím. Išiel som raz bicyklom na sv. omšu a po ceste som stretol tinedžérov na bicykloch v dedine. Boli zvedaví, kam idem. Povedal som im: „Poďte za mnou a zavediem vás na miesto, kde ste ešte neboli.“ Niektorí sa tak prvý raz dostali do osady. Nebol to žiadny únos; predpokladaný súhlas ich rodičov bol zrejmý. No neboli to len tínedžéri. Aj niektorých dôchodcov som tam zobral, ale autom. Boli tam po prvý raz. Keď sa potom stretli v dedine, už boli starí známi: „Aha, to je tá spěváčka,“ povedalo dievčatko svojej kamarátke. A hneď sa jej aj spýtali „Kam idete, pani? Proč ste nebyli včera na omši u nás?“
Prepájanie komunít sa darilo v škole, napríklad počas spoločného lyžiarskeho výcviku či počas slávnosti prvého svätého prijímania. Oni sa na jednej strane tešia, keď sa cítia prijatí v komunite, na druhej strane majú niektoré svoje zvyky a svoje rituály, ktoré chcú prežívať viac sami. Nemohli sme sa spájať nasilu.
Vy máte aj ekonomické a právnické vzdelanie.
Hlavne právnické. V roku 2016 som ukončil magisterské štúdium na Právnickej fakulte, odbor cirkevné právo. V roku 2022 som ukončil doktorát na tej istej faktulte a v tom istom odbore a v rámci doktorandského štúdia som musel absolvovať aj štátne skúšky z ekonomiky a angličtiny. Tak to vyžadovala daná škola.
Kde by ste toto vzdelanie rád využívali?
Už roky ho využívam na Metropolitnom tribunáli Bratislavskej arcidiecézy. V rámci štruktúr katolíckej cirkvi je to inštitúcia, ktorú cirkevné právo nazýva cirkevný súd. Riešia sa tam sporové súdne konania, napríklad dokázanie neplatnosti manželstva. Títo pracovníci sú niekedy poverení aj administratívnymi konaniami – pripravujú podklady pre žiadosti o rôzne dišpenzy od Apoštolského stolca.
Čo rád robíte vo voľnom čase?
Rád aktívne športujem. V minulosti sme v Plaveckom Štvrtku zorganizovali pre mládež cyklovýlet do Viedne a naspäť, aj počas denných táborov boli niektoré dni cyklistické. V zapojení mládeže, strednej a staršej generácie do športu vidím potenciál. V Plaveckom Štvrtku som taktiež napomáhal pri cyklozraze seniorov.
Mám rád i turistiku, obzvlášť vo Vysokých Tatrách, kam však pre vzdialenosť chodím raz za rok. Vynahrádzam si to túrami po Malých Karpatoch. Okrem toho chodím každý týždeň plávať na jazero v akomkoľvek počasí. Cítim endorfíny, radosť z prekonania sa a zdravotné benefity - nebývam vďaka tomu často chorý.
V minulosti som veľmi rád sledoval správy, ale zistil som, že ma to mentálne vyčerpáva a že to nie je relax. Takže sa to už roky snažím obmedzovať. Politika nie je niečo, do čoho chcem aktívne vstupovať a k čomu sa chcem vyjadrovať. Akonáhle kňaz nejakým spôsobom vyjadrí svoju politickú orientáciu, už sa môže stať rozdeľovateľom a nie zjednocovateľom.
Prečo ste sa vlastne stali farárom?
Odmalička som túžil byť blízko pri Bohu. Ako dieťa som nevedel povedať prečo, ale vždy som mal tú túžbu. Neskôr som pochopil, že chcem slúžiť Bohu a pomáhať ľuďom. Keď to porovnáme so službou lekára – ten môže zachrániť človeka na desať rokov, možno na deväťdesiat rokov, ak zachráni novorodenca. Ale kňaz, keď človeku pomôže nájsť správnu cestu, môže zachrániť nie na nejakých 90 rokov, ale na celú večnosť.
Žijeme dobu digitálnu, vy ste mladý človek, moderný. Hovorí sa o kríze viery, o tom, že mladí ľudia chodia do kostolov čoraz menej. Pohrávali ste sa s myšlienkami byť aktívnejší na sociálnych sieťach a skúsiť tak mladú generáciu zaujať v jej prirodzenom prostredí? V zahraničí majú kazatelia vlastné kanály.
Katolícka cirkev je prítomná v digitálnom svete cez viaceré inštitúcie. Počas pandémie som bol aktívnejší na Facebooku a YouTube. Potom mi bežne kontakty s ľuďmi zabrali čas, aby som sa tomu venoval. Farnosť Lamač má na Facebooku svoje konto a viem si predstaviť, že tím ľudí, ktorí sú ochotní napomáhať, bude v tomto smere aktívnejší. Tak isto by sme mali byť aktívni na Instagrame. Vnímam možnosť rozvoja, ešte sme toho neurobili dosť. Ale nič nenahradí stretnutie človeka s človekom. Preto sa veľmi teším, že vždy v nedeľu po svätej omši, ktorá sa začína o 9:00, sú tu dobrovoľníci, ktorí pozývajú na raňajky. Nejde o ten natretý chlebík, koláče či kávu; to si každý môže dať aj doma. Ide o to, že sa všetci stretnú, po dvore behajú deti a dospelí sa medzi sebou porozprávajú. V zahraničí je to tiež bežné po nedeľných sláveniach.
