Jozef Labuda - jediný žijúci medailista
Dátum: 4. 12. 2021
Lamačan Jozef Labuda je jediným žijúcim slovenským volejbalovým medailistom, na svojom konte má totiž, okrem iných, zlatú medailu z MS v Prahe z roku 1966, aj olympijskú striebornú medailu z roku 1964. Na Svetovom pohári v Poľsku ho v šesťdesiatych rokoch vybrali do tímu hviezd, kde boli len tí najúspešnejší. V drese československej reprezentácie odohral 125 zápasov. Je Zaslúžilý majster športu a člen Siene slávy slovenského volejbalu. Okrem toho pôsobil aj v Slovenskej olympijskej spoločnosti, bol tajomníkom Slovenskej asociácie olympionikov.
Pán Labuda sa 13. decembra dožíva osemdesiat rokov a my by sme mu radi zaželali všetko najlepšie, hlavne veľa zdravia a životnej energie.
Aký máte vzťah k našej mestskej časti?
Manželka kúpila v sedemdesiatych rokoch prostredníctvom Univerzity Komenského kde pracovala, družstevný byt v Lamači, čomu sme boli veľmi radi, lebo toto prostredie sme pomerne dobre poznali. Navôkol boli len holé kopce a postavená bola vtedy iba Studenohorská ulica. Išli sme do neznámeho, sme jednými z prvých sídlišťanov. Keď boli deti malé, boli sme denne na Kačíne, na bežkách sme vybehli až hore a dole kopcom naspäť. No a dnes chodíme iba na prechádzky okolo domu.
Asi pred dvadsiatimi rokmi sme si kúpili chalupu a väčšinu čas trávime na nej. Aj počas korony nás tam deti vyhnali. (smiech)
Ako ste sa dostali k volejbalu? Najskôr ste vraj chceli byť futbalistom.
Skutočne som začal s futbalom, v roku 1955 usporiadal Slovan Bratislava veľký futbalový turnaj detí a náš tím skončil vysoko, tretí či štvrtý. Potom som však išiel študovať do Trnavy, kde som futbal zanechal a viac-menej náhodne som sa začal venovať volejbalu, ktorý som robil až do roku 1970. Rád by som spomenul dve osoby – môjho prvého trénera Milana Netouška a trénera Jaromíra Perútku, obaja skvelí odborníci a veľmi dobrí ľudia.
Vo volejbale ste boli mimoriadne úspešný, čím si to vysvetľujete?
Mal som šesť súrodencov a takmer všetci športovali. Na vrcholovej úrovni hrávali hádzanú, basketbal. Bývali sme na Jaskovom rade v teréne, kde boli záhrady, behali sme, lozili, mali sme jednoducho všestrannú kondičnú prípravu, obratnosť. Za Sláviu UK som hrával volejbal 11 rokov.
Dnes už päťročné deti v príprave drilujú, začínajú veľmi skoro. My sme mali všestrannú športovú prípravu, silovú, vytrvalostnú, rýchlostnú. Tak isto bol iný systém tréningovej prípravy pre žiakov. Na SZTK som robil na Oddelení talentovanej mládeže, ktoré už dávno neexistuje. A to je škoda. Moje deti aj vďaka tomuto systému sa stali viacnásobnými reprezentantmi ČSFR, syn Jozef vo veslovaní a dcéra Magda v juniorskom volejbale.
Mojím želaním je, aby sa viac staralo o mládež, aby základne spolupracovali s volejbalovým zväzom a aby konečne naši reprezentanti získali medailu. Od roku 1964 sme totiž nezískali žiadnu, ani z olympiády, ani z majstrovstiev sveta. Posledným žijúcim slovenským medailistom som ja.
Váš príbeh na Olympiáde v Tokiu v roku 1964 je kuriózny a raritný. Neodohrali ste tam ani jediný zápas, pretože ste celý turnaj preležali v nemocnici. Napriek tomu ste ako člen tímu dostali striebornú medailu.
Mám medailu, na čom má veľkú zásluhu tréner Brož, ktorý ma vždy napísal na súpisku. Pamätám si to ako dnes, mali sme hrať s Maďarmi o druhej popoludní. Dali sme si neskoršie raňajky, keď mi môj kamarát a spoluhráč Perušič povedal, že mám akési tmavé oči. Hneď sme išli k doktorovi, ktorý ma rovno poslal do nemocnice. Bola to žltačka. Ja som však dlho predtým ani potom necítil nijakú únavu po tréningu. Striebornú medailu mi tréner Brož dal za poctivú celoročnú prípravu.
V roku 1968 sme sa pripravovali na olympiádu do Mexika, dal som do toho všetko, aby som odčinil situáciu z Tokia. No deň pred nomináciou prišli dvaja volejbalisti chlapci, ktorí vôbec neboli súčasťou prípravy nášho družstva. Na olympiádu išli oni a ja s Tondom Mozerom sme zostali doma.
Neskutočná smola. Asi to bolo politické rozhodnutie...
Nuž... Nepomohlo ani to, že všetci hráči protestovali proti tomuto rozhodnutiu. Po tomto incidente som sa na protest vzdal na rok reprezentácie. Stále ma chodili presviedčať, aby som sa vrátil a nakoniec ma zlomili. Išli sme na Svetový pohár do Argentíny, keď mi v Bruseli prišlo zle a nikam som nešiel. A tak som s volejbalom v roku 1970 nadobro skončil. Po vyštudovaní FTVŠ UK som sa dal na profesionálnu kariéru v telovýchove, kde som pracoval až do odchodu do penzie.
Pani Labudová, vy ste svoj život taktiež zasvätili športu, na FTVŠ UK ste boli profesorkou, na svojom konte máte vyše 800 odborných a vedeckých publikácii. V práci ste sa venovali problematike telesnej výchovy a športu zdravotne znevýhodnených osôb. Ako ste sa vlastne spoznali?
Jela Labudová: Vrcholovo som sa venovala gymnastike, z ktorej som neskôr presedlala na volejbal. Naše volejbalové družstvo malo v roku 1967 patronáciu na konaní plesu TJ a Jozef tam vtedy prišiel z ligového zápasu. Zoznámili sme sa a odvtedy sme spolu, tento rok sme oslávili 50. výročie svadby. A tešíme sa z vnučiek Natálky a Lucie, ktoré hrajú hádzanú a z vnuka, hokejistu Sebastiána
Text: Marína Gorghetto
Foto: Autorka a archív Jozefa Labudu
