Jozef Paluš:„ Nenechávajte na schodisku kvetináče ani nábytok!”

Dátum: 2. 9. 2022

Lamačan Jozef Paluš bol dlhé roky prezidentom Hasičského a záchranného zboru, počas svojej kariéry sa intenzívne venoval aj tvorbe predpisov na úseku požiarnej ochrany. 

Ako dlho žijete v Lamači
Prisťahovali sme sa v roku 1976 medzi prvými obyvateľmi Studenohorskej ulice. Pamätám si, že na začiatku sme jazdili po stavbárskej panelovej ceste, až neskôr sa sídlisko začalo rozvíjať. Ak som tu tak dlho vydržal, asi je tu dobré bývanie. (smiech) 

Ktoré sú vaše obľúbené miesta
Najmä detské ihriská, keďže sa staráme už o pravnuka, sem tam si zájdem na pivo vo Trojky, Vŕšku. 

V súčasnosti sa skloňuje entuziastická výsadba osemdesiatych rokov na vašej ulici, stromy odvtedy poriadne vyrástli... 
V tom čase to nebola zlá myšlienka, len sa nemalo dopustiť, aby stromy tesne pri domoch rástli do takejto výšky. Je to veľmi zlé riešenie. V prípade požiaru si ani neviem predstaviť zásah hasičov, je priam nemožný. K väčšine panelákov by sa totiž s plošinou vôbec nedostali. A pritom sú domy na Studenohorskej ulici z požiarneho hľadiska stavané s tým, že ak bude zadymené schodisko, budú sa ľudia zachraňovať práve plošinou. Na rozdiel od Heyrovského, kde je inak riešené schodisko, a je predpoklad, že vydrží po celú dobu požiaru nezadymené.

Ako sa zmenil Lamač za tie roky?
Dobudovali sa športoviská, to je ozaj prínosom pre obyvateľov. Vážim si aj fungujúce Komunálne služby Lamač, ktoré sa v zime starajú o komunikácie a po zvyšok roka o zeleň určite lepšie ako v iných mestských častiach, kde to majú riešené zmluvne. Páči sa mi aj nový zberný dvor či triedenie kuchynského odpadu. Napredujeme.

Boli ste dlhé roky prezidentom Hasičského a záchranného zboru (HAZZ), po 35 rokoch - z toho 14 rokov vo funkcii prezidenta - ste odišli do výsluhového dôchodku. Ako ste sa dostali k hasičom?
Pochádzam z Novej Kelče, okres Vranov. Vždy u nás fungoval dobrovoľný hasičský zbor, do ktorého sme sa ako deti s zapájali. Keď som bol malý, ešte sa roľníčilo sa, v tomto období vrcholila žatva a každý si obilie nosil domov do dvora. Preto bola aj riziko požiaru väčšie. Dospelí sa o to viac v osvete venovali deťom, vytvorili sme dokonca protipožiarne hliadky a sledovali či sa dodržujú protipožiarne opatrenia. Po vysokej škole som sa chcel k tejto oblasti vrátiť a začal som pracovať na Krajskej inšpekcii požiarnej ochrany  na Úseku zisťovania príčin požiarov. Mojou náplňou bolo zisťovanie príčin požiarov, cez to som sa prepracoval na Úsek požiarnej prevencie a neskôr až na Ministerstvo vnútra SR na Odbor požiarnej prevencie. Tam som sa venoval tvorbe predpisov z hľadiska predchádzania vzniku požiarov. Až som sa stal šéfom neskôr vzniknutého HAZZ.

Chodievali ste aj do terénu?
Prezident HAZZ mal pôsobnosť aj z hľadiska riadenia jednotiek. Ak je zásah zložitý a prezident vidí, že riadenie neprebieha podľa plánu, môže ho prevziať. Za môjho pôsobenia sa to však nestalo. Zúčastnil som sa všetkých väčších požiarov.

Aký bol najväčší požiar počas vášho pôsobenia?
Veľký požiar lesný v Hrabušiciach pri ktorom zomrelo šesť ľudí. Hasilo sa tam asi týždeň, bolo to niečo podobné ako požiar v Českom Švýcarsku tento rok, aj tam bol kopcovitý terén. Nasadzovali sme leteckú techniku, bolo potrebné organizovať medzinárodnú pomoc, koordinovať prísun ďalších jednotiek – to bola moja úloha. 

Naši hasiči zvyknú chodiť úspešne pomáhať hasiť požiare do zahraničia. Zúčastnili ste sa na takejto misii aj vy?
Nie, vtedy totiž lesné požiare oveľa viac trápili Slovensko, ako susedné krajiny a na misie sa nechodilo. Aj preto sme teraz o krôčik ďalej, máme vytvorené kvalitné letecké aj pozemné moduly hasenia a cielene pripravených ľudí na boj s takýmito požiarmi. 

Tohtoročné leto bolo extrémne suché, kde je ešte stále bezpečné založiť si ohník?
Oheň sa vo všeobecnosti v lese môže zakladať iba na vyznačených miestach. Lamač ich má v okolí pomerne dosť. No počas takéhoto sucha by sa oheň nemal zakladať vôbec. Maximálne doma na vybudovanom ohnisku, priložiť drobné drievko na rozkúrenie a potom uhlie na grilovanie. V lese skutočne stačí jedna iskra, je to otázka niekoľkých sekúnd, a požiar je na svete. Preto sa v niektorých lokalitách vyhlási zákaz vstupu do lesa. 

Čo robiť, keď sa nám oheň v lese vyšmykne z rúk?
Ak máte prístup k vode, čerpajte ju hoci aj hrncami a haste. Prípadne skúste po plamene plácať väčšími kusmi oblečenia alebo pozabíjať plamienky vetvami. Ak ide o väčší plameň, neodporúčam doňho šliapať, lebo riziko, že tam zostanete je pomerne veľké. Za môjho pôsobenia ročne  zahynulo 8-10 ľudí, lebo neodhadli riziko šírenia ohňa, začali ho hasiť, neuvedomili si, že zakrátko tam ubudne množstvo kyslíka a odpadli. Radšej rýchlo volať pomoc na čísle 150. 

Čo bolo na vašej práci atraktívne?
Situácia sa stále menila, každý deň bol niečím iný, každý požiar bol odlišný. Bavila ma aj tvorba pravidiel, aby keď začne horieť, boli škody čo najmenšie a pomoc čo najrýchlejšia. 
Tvorba predpisov na úseku požiarnej ochrany je zaujímavá. Na Slovensku nebol taký prípad, aby pri bytovom požiari zahynulo veľa ľudí. Preto, že normy pri bytových objektoch sú u nás také prísne, že sú vytvorené minimálne podmienky, aby k tomu vôbec došlo. Nedá sa vylúčiť, že v byte kde požiar vypukne niekto zahynie, ale tí, ktorí sú mimo bytu len veľmi ojedinele. Aj to sú väčšinou prípady, ktoré nepočkajú na pomoc, pokúšajú sa unikať po schodisku, a to je ozaj veľmi rizikové.

Smrť z oplašenia!
Presne tak. 

V panelákoch si susedia radi skrášľujú chodby kvetinami či nábytkom. Vraj to v prípade požiaru môže byť mimoriadne nebezpečné. Prečo? 
Z hľadiska úniku by tam nemalo byť nič. Šírka schodiska je vypočítaná na počet ľudí, ktorí v tom objekte sú. Paneláky vychádzali väčšinou na dva únikové pruhy, malo by to zostať celé voľné. Najväčším problémom je, keď do schodišťa niekto umiestni horľavé látky, napríklad kusy nábytku. Vo vyšších budovách, v Lamači napríklad na Heyrovského ulici, je iný stupeň ochrany. Obytná časť je oddelená od schodišťa, nachádzam sa tam ešte tzv. požiarna predsieň. Sú v nej vetracie prieduchy a keď aj z bytu pri požiari unikne dym, dostane sa do predsiene, cez prieduchy von a schodište ostane bez dymu. Prax po rokoch je žiaľ iná, v predsieňach ľudia skladujú kadečo, niektorí si ich dokonca aj uzamknú mrežou, čo je zakázané. S tým projektant nepočítal.

Marína Gorghetto