Mária Vidošovičová: Štyri desaťročia služby Rozálke
Dátum: 15. 3. 2026
Vyše štyri desaťročia sa stará o našu ikonickú Kaplnku sv. Rozálie, ktorú nazýva svojím druhým domovom. Doktorka a mama šiestich detí Mária Vidošovičová spomína na začiatky služby ešte v tínedžerskom veku, na obdobia rekonštrukcií aj na silné komunitné chvíle, ktoré Rozálka priniesla jej aj celému Lamaču.
Ste kostolníčkou v Kaplnke sv. Rozálie od svojich štrnástich rokov. Ako ste toto vnímali, keď ste boli ešte dieťa?
K Rozálke som s dostala tak, že moja krstná mama, ktorá sa o ňu starala, bola chorá. Keď vo vážnom stave odišla do nemocnice, pán farár ma poprosil, či ju môžem zastúpiť. Keďže som tam s ňou často chodievala, všetko som vedela. Po troch mesiacoch zomrela, a ja som sa rozhodla pokračovať.
A prečo ste chceli pokračovať?
Tak nejako mi kaplnka prirástla k srdcu. Prečo? To neviem vysvetliť.
Čo si predstaviť pod funkciou kostolníčky?
Otváram kostol, nachystám všetko potrebné na svätú omšu, sobáš alebo krst. Keď bolo treba som upratala, zhotovila kvetinovú výzdobu, odhŕňala som sneh aj hrabala lístie.
Popri práci doktorky ste vychovali šesť detí. Ako ste to stíhali?
Povinnosti okolo kaplnky som zvládala aj s deťmi, často som chodievala do kaplnky spolu s nimi. V mužských prácach mi vždy pomáhal manžel.
Čo vám dala Rozálka do života za tie roky?
V mladosti som tu rada trávila voľné chvíle. Myslím, že ma to viedlo k jednoduchosti, o akej je aj táto služba. Určite to ovplyvnilo aj moje životné postoje.
Ako sa menil váš vzťah k Rozálke počas štyroch desaťročí?
Vždy som hovorila, že je to môj druhý domov. Aj môjmu budúcemu manželovi, som vravela, že si berie mňa aj Rozálku (smiech). Vnímala som to ako svoju druhú domácnosť, o ktorú sa starám.
Je nejaký moment, ktorý vo vás zostal výraznejšie zapísaný?
Boli rôzne obdobia. Obdobia „bežnej prevádzky“ a obdobia nevyhnutných opráv. V deväťdesiatych rokoch sa rekonštruovali sochy na oltári. S pomocou zanietených mladých reštaurátorov sa podarilo po niekoľkých desaťročiach vrátiť sochám pôvodnú podobu. Mala som vtedy dvojročnú dcéru a chodievala som denne z Podhája s kočíkom sledovať ako pokračujú rekonštrukčné práce.
Veľkým obohatením bol pre mňa nedávny príchod gréckokatolíckej farnosti. Kaplnku začali navštevovať skvelí ľudia, s mnohými som sa spriatelila. Snažila som sa postupne porozumieť ich nádhernej spievanej liturgii.
Bolo dlhé obdobie, keď bola kaplnka v zanedbanom stave a o jej oprave sa len hovorilo bez konkrétnych krokov.
Najhoršie bolo, keď začala pretekať strecha a vlhnúť bočné steny. Rekonštrukcia už začala byť potrebná. V snahe o jej vykonanie prichádzali dvakrát do roka komisie, ktorých členovia sa neustále menili. Ich úsilie však nevyústilo do konkrétneho projektu, ktorý by sa realizoval. Počas dažďa už bolo nutné zachytávať vodu pretekajúcu zo strechy. Nakoniec sa predsa podarilo zrealizovať najnutnejšie opravy - výmenu strešnej krytiny, okien a dverí, výmena oplechovania veže. Tieto opravy boli finančne náročné a preto by som sa chcela osobne poďakovala všetkým, ktorí akoukoľvek sumou finančne prispeli na ich realizáciu.
Keby ste mali vysvetliť mladším generáciám, prečo má zmysel starať sa o takéto miesta, čo by ste povedali?
V mojom presvedčení je človek duchovná bytosť, ktorá potrebuje okrem starostlivosti o telo aj starostlivosť o ducha. Kostoly sú miesta, kde môžu prichádzať nielen veriaci ľudia, ale všetci tí ktorí hľadajú chvíľu na rozjímanie alebo vnútorný pokoj. Preto si myslím, že postarať sa o každý kostol je veľmi dôležité – nielen pre súčasnosť a komunitu, ale aj pre ďalšie generácie. Rozálka má viac ako 300 rokov a ľudia pred nami sa o ňu museli dobre starať, aby sme ju aj my mohli užívať.
Do života v našej farnosti sa intenzívne zapájate aj s manželom – máte pod palcom raňajky na fare, varíte guláše, prispievate domácimi lekvármi či nátierkami. Čo je vašou motiváciou pokračovať v práci pre ľudí?
Sme spoločenstvo ľudí, ktorí sa poznajú. Okrem toho, že sa spolu modlíme na svätej omši, radi sa aj stretneme a porozprávame. Raňajky vznikli spontánne – jedného dňa bolo škaredé počasie, nedalo sa stretnúť a rozprávať pred kostolom. Pán farár nás poslal do farského centra. Rozhodli sme sa tráviť čas po nedeľnej svätej omši o 9 hodine pri kávičke a lekvárovom chlebe. Ukázalo sa, že je dobré, keď sa o nákupy stará jedna rodina – a tak to prischlo nám s manželom.
V Lamači je veľmi silná kresťanská komunita. Vznikli tu aj kultové hudobné projekty ako Lamačské chvály, Atlanta, Kompromis či Spievankovo. Čím to je?
V osemdesiatych rokoch bol v Lamači farárom Alojz Gubala, ktorý založil prvú mládežnícku skupinu. Viedla ju profesionálna hudobníčka. Deti hrali na priečnej flaute, klarinete, husliach, pribudla klasická gitara, basová gitara a postupne aj bubny. Mládežnícke sväté omše tak sprevádzala živá hudba. Možno aj preto sa tu zhromažďovalo viacero rodín s malými deťmi. V 90-tich rokoch veľkú rolu zohral pán farár Ján Sucháň, ktorý tu strávil desať rokov. Prišiel ako mladý kňaz a veľa mládeže ho poznalo pretože predtým pôsobil u františkánov v meste. V deväťdesiatych rokoch začali mladí zakladať kapely, vznikali aj kresťanské festivaly, na ktorých sa zúčastňovali.
Časom sa z tých mladých ľudí stali rodičia, možno aj starí rodičia, a vytvorila sa tu dnešná komunita.
