Martin Madej: „Lamač je pre mňa domovom.“

Dátum: 10. 4. 2025

Spevák a herec Martin Madej býval do svojich šiestich rokov na Vrančovičovej ulici, dodnes má v našej mestskej časti väčšiu časť rodiny. „K Lamaču mám veľmi blízko, ako dieťa a potom aj ako mládežník som tam bol v podstate každý druhý deň, je to môj domov,“ hovorí v rozhovore pre náš magazín. 

Ste rodený Lamačan, ako si spomínate na svoje detstvo v našej mestskej časti?  
Do šiestich rokov som býval na Vrančovičovej ulici, čiže som úplne rodený Lamačan. (smiech)
Dodnes mám v Lamači babku, aj babkinho brata s celou rodinou, s ktorými sme vyrastali ako susedia. Žije tam aj strýko s rodinou, ja mám k Lamaču veľmi blízko. Ako dieťa a potom aj ako mládežník som tam bol v podstate každý druhý deň, je to môj domov. 

Vraj ste tu trávievali celé letá...
Keďže babka býva doteraz na Heyrovského a my sme boli na Vrančovičovej, tak som sa tam niekde nachádzal v podstate stále, nielen v lete. Keďže babka bola veľmi aktívna a pomáhala rodičom keď boli v práci, bol som s ňou. Chodievala po mňa aj na krúžky, cez školský rok som býval po škole u nej. Takže som s Lamačom úzko spätý.

Aké boli vaše obľúbené miesta v Lamači? Existuje nejaké, kam sa rád vraciate aj dnes?
Veľmi rád som chodieval na Klanec aj na kopec nad vodárňou, odkiaľ je krásny výhľad. Tam som to mal vždy veľmi rád. Ten výhľad je pre mňa celý život akýsi čarovný. To bolo také moje miesto, kde som to miloval, rovnako aj celý les za futbalovým ihriskom. Keďže môj strýko bol chvíľku aj prezidentom FK Lamač, býval som rád aj na futbalovom ihrisku. Lamač je super, jedna z mála mestských častí, kde máte relatívne blízko do centra aj do lesa.  

Do povedomia ste sa dostali už ako dieťa. Aké to bolo vyrastať na očiach verejnosti?
Základná otázka vždy znie: nekradne sa detským umelcom a deťom pôsobiacim v šoubiznise   ich detstvo? Nemám pocit, že by moje detstvo bolo nejako obmedzené práve kvôli tomu. Naopak, bolo plné zážitkov. Chodil som normálne do školy, po vyučovaní som hrával futbal so spolužiakmi, trávil čas v družine. Len som si k tomu niekoľkokrát do týždňa išiel zaspievať – na koncert, do štúdia alebo na iné vystúpenie. Vnímal som to ako o niečo zaujímavejší krúžok – kým niektorí chodili na balet či futbal, ja som spieval.
Najväčšou výhodou bolo, že ma to prirodzene nasmerovalo k tomu, čomu sa chcem v živote venovať. A tomu sa venujem dodnes.

Zbaviť sa nejakej nálepky v očiach verejnosti je mimoriadne ťažké.  Ako sa vám podarila úspešná premena na herca vážnych rolí a speváka pre dospelé publikum?
Úprimne, myslím si, že sa mi to zatiaľ nepodarilo – ani sa o to vedome neusilujem. Postupne som prišiel k názoru, že najlepšie, čo môže človek urobiť, je dobre si robiť svoju prácu. Dodnes sa stretávam s tým, že ľudia si ma najskôr spoja so psom Bobim spred 30-tich rokov a, na ktorom vyrastajú deti aj dnes. No tí, ktorí sledujú aj moju súčasnú tvorbu, hovoria, že je skvelé, ako som sa umelecky posunul a že to vlastne naštartovalo moju kariéru v umení.

Náš rozhovor je dobre načasovaný, pred pár dňami mala v DPOH premiéru hra Hitlerov prezident, kde hráte hlavnú úlohu Jozefa Tisa. Dojmy?
Táto téma patrí medzi najťažšie v našich dejinách.
Predstavte si, že nie ste historik, ale dva mesiace sa intenzívne zaoberáte touto tematikou – študujete, premýšľate o všetkom, čo sa vtedy dialo – a potom to máte stvárniť na javisku v konkrétnej postave. Nie je to jednoduché ani mentálne, ani herecky, ani po žiadnej inej stránke. Uvedomujem si však, aké nesmierne dôležité je pripomínať si túto temnú kapitolu histórie. Myslím si, že sa nám podarilo divákov zaujať nielen faktami, ale aj silnou dramatizáciou.
Nejde o čisto historický výklad plný faktov, ale o príbeh, ktorý prináša aj emocionálnu rovinu. Bez toho, aby som prezradil príliš veľa, môžem povedať, že inscenácia sa sústreďuje na posledný deň Jozefa Tisa, postavy, ktorú mnohí považujú za kontroverznú. Príďte sa pozrieť a urobte si vlastný názor.
Zatiaľ mám na predstavenie veľmi pozitívne ohlasy, najmä od ľudí, ktorých názor si vážim.
Samozrejme, po takejto ťažkej téme len tak odísť z divadla s pocitom „super, páčilo sa mi to“ pôsobí zvláštne – je to podobné, ako keď niekto olajkuje na Facebooku príspevok o úmrtí. Nie je to o tom, či sa nám to „páči“, ale o tom, že si tieto udalosti, túto čiernu škvnu, musíme pripomínať. 

Ako Jozef Tiso v divadelnej hre Hitlerov prezident z produkcie DPOH. Na snímke po boku Zuzany Kronerovej.

Jozef Tiso je kontroverzná postava, nie úplne pozitívna pre normálnych ľudí. Ako sa vám darí od nej odosobniť? 
Zatiaľ máme za sebou premiéru a prvú reprízu, takže po dvoch mesiacoch intenzívnych príprav mám v hlave taký menší mišung. Keď človek tvorí charakterovú postavu, musí sa do nej hlboko ponoriť, premýšľať o tom, čo sa v nej naozaj dialo, a v istom zmysle si ju dokonca obhajovať. V tomto prípade to však bolo mimoriadne náročné.
Aj po rokoch výskumov a diskusiách s historikmi či sociológmi ostáva málo pochybností o tom, aký bol Jozef Tiso. Nie je veľa priestoru na otázky typu, či bol nevinný alebo či konal v mene nejakého vyššieho dobra.
Stvárniť postavu, pri ktorej viete, že v nej nebolo veľa dobra, je nesmierne ťažké. Uvidíme, aké to bude, keď sa do nej po mesiaci opäť vrátim – na dve a pol hodiny sa stať niekým, kým by som nikdy nechcel byť, a potom z toho zase vystúpiť. Verím však, že to bude o niečo ľahšie ako počas tých dvoch mesiacov skúšok, keď sme sa tejto téme venovali dennodenne.

Je toto úloha, na ktorú ste čakali? O ktorej ste možno tajne snívali? Väčší priestor naplno rozvinúť divadelný kumšt?
Vrátim sa k tomu, čo považujem za svoju najlepšiu životnú skúsenosť či filozofiu: keď sa človek snaží robiť svoju prácu čo najlepšie, veci si k nemu nájdu cestu samé.
Vyštudoval som muzikálové herectvo, ale len prvý vysokoškolský stupeň. Potom som sa rozhodol, že herectvo asi nie je pre mňa a nechcem sa mu naplno venovať. Desať rokov som sa sústredil na spev – objavil som sa síce v niekoľkých seriáloch a muzikáloch na Novej scéne, ale necítil som, že je to kariéra, po ktorej túžim. Keď som začal spievať s Fragile, už som na herectvo ani nemal čas.
Potom však prišla zvláštna náhoda – ocitol som sa v DPOH v inscenácii Pozsony Dance Club. Zdá sa, že som sa osvedčil, pretože ma riaditeľka divadla Valéria Schulczová oslovila aj do ďalšej hry, Prešporské porno, a neskôr som dostal úlohu v Spasiteľovi z Dolných honov. No a z nejakého dôvodu mi potom zverili aj veľkú rolu Jozefa Tisa.
Najprv som sa zľakol. Myslel som si, že to môže byť nad moje sily, nad moje možnosti. Zatiaľ však mám pozitívne ohlasy, takže sa zdá, že som to zvládol. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť.

Ste stabilnou súčasťou Fragile – skupiny, ktorá 16. apríla vystúpi v našom Kultúrnom centre Lamač. Spievate A capella, teda bez doprovodu nástrojov. Prečo by naši čitatelia mali prísť na koncert?
Je mi to veľmi ľúto, že sa tentoraz nemôžem zúčastniť, niekedy sa však stane, že pracovné povinnosti jednoducho nepustia.
Často sa stretávam s komentárom typu: „Videl som Fragile v televízii, myslel som si, že ma to bude baviť tak dve pesničky, a potom už asi nie... Ale prišiel som na koncert a bolo to super!“ A to je presne ono – my sa na pódiu bavíme a tú energiu prenášame aj na divákov. Mnohí hovoria, že to máme skoro ako stand-up. Nie je to síce úplne pripravená šou, ale skôr spontánna radosť z hudby a z ľudí, ktorí prídu za nami.
Siedmi speváci s mikrofónmi, ktorí robia hudbu a umenie dlhé roky – keď sa to všetko spojí, vznikne naozaj jedinečný zážitok. A cappella hudba je nesmierne náročný žáner, a dá sa povedať, že Fragile patrí na Slovensku k jeho špičke.
Aj tí, ktorí možno uprednostňujú rockovú kapelu pred jemnejšou hudbou, si u nás nájdu niečo pre seba. Máme pesničky rôznych žánrov, od slovenských až po zahraničné hity. Ak sa ešte v Lamači nájde niekto, kto váha, či prísť – podľa mňa najlepšie, čo môže urobiť, je vyskúšať to na vlastnej koži. V televízii určite nebude nič lepšie.

Ešte stále sa venujete jachtingu?
Som tak trochu spätý s vodou, hoci k nej mám obrovský rešpekt. Som vášnivý rybár – každé leto chodím aspoň na 10 dní do Nórska. Jachtingu som sa začal venovať relatívne nedávno, aj keď „začať“ je možno prisilné slovo. Mám kapitánsky kurz na malé rekreačné plavidlo, takže od jeho absolvovania sa snažím presvedčiť všetkých kamarátov, aby sa so mnou vybrali na jachtu. Zatiaľ sa mi to veľmi nedarí, takže stále hľadám spôsob, ako ich presvedčiť, a zároveň aj voľné miesto v kalendári, kedy by sa to mohlo podariť.
Druhá vec, ktorú by som si veľmi prial, je, aby si jachting mohol vyskúšať aj môj syn. Má zatiaľ len šesť rokov a moja manželka sa stále bojí, že je na to ešte príliš malý. Rád by som ho k tomu neskôr priviedol.
Môj dlhodobejší sen je, aby som aspoň raz ročne mohol vyraziť na týždeň na jachtu.