MATILDA MÜLLEROVÁ: Najväčším úspechom sú zásluhy na vrátení lamačských pozemkov pôvodným majiteľom

Dátum: 18. 6. 2026

Matilda Mülllerová (93 rokov) stále dlhé roky na čele lamačského urbariátu. Je zároveň dcérou Valentína Matrku – lamačského richtára, poslanca Národného zhromaždenia a významného predstaviteľa verejného života, ktorý bol po nástupe komunistického režimu politicky prenasledovaný. V rozhovore sa s nami podelila o spomienky na detstvo, rodinu, osudy svojho otca aj povojnové obdobie. V rozhovore sa vracia aj k dlhoročnému pôsobeniu na čele lamačského urbariátu a zamýšľa sa nad tým, ako sa za desaťročia zmenil Lamač a jeho obyvatelia.

Ako si spomínate na Lamač svojho detstva? Čo bolo úplne iné ako dnes?
Spomínam si na veľkú súdržnosť rodín, ako deti mohli chodiť s rodinami do iných rodín na návštevu. Na moje detstvo si spomínam tak ako na detstvo v jednej veľkej rodine. Ľudia boli k sebe vzájomne takí nejako dobrí, rozumeli si, vedeli, čo chcú. Teší ma, keď si spomínam na to, ako sa ľudia v Lamači a v mojej rodine starali o rodičov a starých rodičov. A na momenty, ktoré sa mi často náhodou (smiech) vyjavujú v spomienkach na detstvo, na príhody s rodičmi či starými rodičmi.

A dnes?
Zdá sa mi, že dnes sa stráca snaha niektorých ľudí vzájomne si porozumieť. Dnešný Lamač a vzájomné vzťahy ľudí sa už nedajú porovnávať s tým, čo bolo v čase môjho detstva. Neviem, či to nie je aj tým, že niektorí, čo sa prisťahovali do Lamača, nezažili to pekné, čo my v detstve. Som preto rada, keď vidím, ako sa Lamačania a ich potomkovia s koreňmi v Lamači snažia vyhľadávať, rozumieť si, stretávať sa a šíriť to dobré zo starého Lamača.

Ktoré miesta v Lamači ste mali ako dieťa najradšej?
Rada som chodila do základnej školy, ktorá bola oproti novému kostolu, tešila som sa zo stretnutí s inými deťmi z Lamača v kostole, na stretnutia s kňazmi a na diskusie s nimi. Veľmi rada som mala kúpalisko, ktoré bolo napájané z potoka a ležalo pod Plešom na dnešnej Barine v Lamači. V mojom mladšom veku sú moje pekné spomienky spojené aj s divadelným krúžkom Janka Palárika v Lamači. Ten vznikol za finančnej pomoci môjho otca a rodičov. Umožnilo nám to stretávanie sa a vystúpenia s rovesníkmi. Spomínam si, že mladý Pantl bol tiež členom nášho divadla a pomohol nám robiť vystúpenia v priestoroch, ktoré patrili rodine Pantlových. Snažili sme sa tým zvýšiť najmä kultúrnu úroveň v Lamači.

Aký bol váš otec Valentín Matrka doma, mimo politiky?
Pre rodinu žil 24 hodín denne. Tak ako žil pre svoju manželku a svoje tri deti, tak aj pre svoje vnúčatá. Obaja rodičia boli pilierom našej rodiny a tak to aj v našich spomienkach zostalo.

Vnímali ste už ako dieťa, že ide o výnimočnú osobnosť?
To určite. Fascinovalo ma jeho zvolenie za poslanca Národného zhromaždenia pred vojnou. Výnimočné pre mňa ako dieťa boli aj jeho cesty spolu s ním do Prahy pri výkone jeho poslaneckej činnosti. Veľmi rada si spomínam, ako sa rodina jeho poslaneckých kolegov o nás počas rokovaní v Prahe starala, navštevovali sme rôzne kultúrne pamiatky a divadlo.

Čím si podľa vás získal rešpekt a obľubu medzi ľuďmi?
Myslím, že tým, keď sa snažil zlepšiť život poľnohospodárov v rámci jeho funkcií. Mal totiž poľnohospodárske vzdelanie. Aj ako starosta Lamača sa snažil prispieť k zlepšeniu poľnohospodárskej činnosti ľudí v Lamači cez mechanizáciu, cez odbúravanie ťažkej poľnohospodárskej fyzickej práce. Snažil sa zvýšiť úroveň poľnohospodárstva a tým aj prispieť, aby sa rodiny poľnohospodárov vedeli lepšie zabezpečiť.

Hovoril doma o politike alebo sa snažil rodinu pred tým chrániť?
Otec v rodine o politike zásadne nehovoril. Mama bola taká dosť narobená. Z práce okolo chodu domácnosti, starostlivosti o nás a o starých rodičov či ich pozemky.

Aké jeho vlastnosti ste na ňom obdivovali najviac?
Asi to, že počas jeho opätovného zvolenia za starostu sa snažil vnímať obyvateľov Lamača ako členov jednej rodiny.

Viete si spomenúť na nejaký jeho výrok alebo životné motto?
Bol to najmä jeho zmysel pre rodinu. Stále si silne spomínam na jeho zmysel pre súdržnosť rodiny, na jeho pracovitosť a na vedenie ľudí k dobrej spolupráci na pracoviskách a k spoločnému lepšiemu živobytiu.

Ako rodina prežívala obdobie, keď bol váš otec politicky prenasledovaný komunistickým režimom?
Bolo to veľmi ťažké obdobie pre celú rodinu a mám ťažké spomienky na toto obdobie života. Otec bol odsúdený na 9 rokov a celé bremeno ťarchy o mňa a o dvoch 11 rokov mladších súrodencov padlo na ramená mojej mamy. Okrem toho aj rozostavaný rodinný dom na Vrančovičovej. Prechodne sme bývali aj pod lesom, čo nám komplikovalo aj cestu do školy. Neskôr mi z kádrových dôvodov nebolo umožnené diaľkovo získať právne vzdelanie. Bola mi ponúknutá škola zdravotnej sestry v Prahe, ktorú som aj absolvovala. Kádrové dôsledky som cítila neskôr aj počas mojej práce, kde som musela vždy veľa pracovať. „Veľmi, veľmi smutné“ boli najmä návštevy otca vo väzení a boli sme radi, že tam nemusel zostať celých 9 rokov.

Počuli sme, že ste sa angažovali v rámci Konfederácie politických väzňov.
Áno. Aj z úcty k otcovmu osudu a komplikovaným osudom rodiny som tam aktívne pôsobila. Jedno obdobie som bola aj predsedníčkou. Dodnes dostávam materiály o ich činnosti a často spomínam na spoluprácu s charizmatickým kňazom pánom Srholcom.

Dlhé roky ste stáli na čele lamačského urbariátu. Čo pre vás táto práca znamenala?
Bolo to predovšetkým symbolom pokračovania v práci môjho otca, ktorý zakladal Lesnú spoločnosť v Lamači. Jedno obdobie sme navyše aj bývali v dome pod lesom.

Aké boli najväčšie výzvy pri správe urbárskych pozemkov?
Najväčšou výzvou bolo obnovenie činnosti urbáru a spätné získanie lesov a pozemkov, ktoré boli zhabané pôvodným vlastníkom počas komunistického režimu. Teda aspoň tej časti pozemkov, ktoré sa nestihli v minulom režime zastavať. Podarilo sa vytvoriť členskú základňu a reagovať na zmeny vo využívaní a obhospodarovaní našich pôvodných plôch pasienkov. Došlo aj k spojeniu urbáru a Lesnej spoločnosti do jedného pozemkového spoločenstva. Lesná spoločnosť a urbár Lamača po zmenách v roku 1989 získali reštitúciami späť časť lesných pozemkov a aj pozemkov urbáru vo viacerých lokalitách Lamača a Záhorskej Bystrice. Okrem pozemkov, ktoré sú stále predmetom reštitučných nárokov nášho spoločenstva.

Ako sa podľa vás zmenil vzťah ľudí k pôde a prírode?
Vzťah ľudí k pôde a prírode narušilo najmä vyvlastňovanie pôdy a lesov v minulosti. Tým, že časti ľudí nebolo umožnené pracovať a hospodáriť na ich vlastnom majetku, stratili pôvodné prirodzené silné vlastnícke a pracovné väzby k pôde či lesu. Návrat k práci na pôde a v lese bol pre mnohých s odstupom času a po zmene režimu príliš komplikovaný. Napriek tomu lesy spoločenstva slúžia členom na získanie dreva, niektoré pozemky si členovia alebo ich potomkovia prenajímajú na hospodárenie na pôde alebo výstavbu nových obydlí. Tak ako to plnili lesné spoločnosti pri poskytovaní dreva podľa podielov alebo urbariáty pri poskytovaní pôdy rodinám členov v minulosti.

Najväčší úspech v urbariáte?
Určite to bolo vrátenie pozemkov pôvodným spolumajiteľom a potomkom Lesnej spoločnosti a urbariátu. Napriek tomu, že ma to spolu s právnikom stálo množstvo práce, veľmi rada si na to obdobie spomínam.

Na čo ste vo svojom živote najviac hrdá?
Práve na úspech pri vrátení pozemkov pre našich členov som určite najviac hrdá.

Čo považujete za tajomstvo dlhovekosti?
Myslím si, že to bola schopnosť stále aktívne pracovať aj v zložitejších časoch a konať všetko pre vnútornú spokojnosť a šťastie. A to nielen pre seba, ale aj v prospech rodiny, susedov, obce, spolupracovníkov a ďalších. Prispela k tomu aj starostlivosť mojich dcér o mňa, ktorým chcem aj týmto za to veľmi poďakovať.

Čo by ste si želali pre dnešný Lamač?
Je to návrat k vzájomnému porozumeniu a úcte u všetkých obyvateľov Lamača.

Je niečo, na čo by Lamačania podľa vás nemali nikdy zabudnúť?
Určite je to fakt, že nádherný priestor Lamača sformovali rodiny pôvodných obyvateľov obce a vznikal ťažkou prácou pri kultivovaní ich pôdy a pozemkov. A tiež, že by si títo obyvatelia a ich potomkovia zaslúžili väčší rešpekt a vďaku od tých, ktorí dnes žijú v Lamači a ktorí majú šancu dnes život v Lamači ďalej spoločne zlepšovať.

Čo by ste ešte chceli, aby o vašom otcovi a vašej generácii ľudia vedeli?
Veľmi by som si želala, keby sa viac napr. o prof. Húščavovi, ale aj o ďalších osobnostiach Lamača, o ich dielach pre Lamač a pre dobré meno Lamača dozvedali aj mladšie generácie. Veľmi by som si želala, aby sa pánovi starostovi podarilo urobiť verejne prístupnú galériu významných osobností Lamača s popisom ich prínosu pre Lamač. Tak, aby to slúžilo na pripomenutie si histórie pre všetkých návštevníkov priestorov pekného námestia Lamač.

Marína Gorghetto, Pavol Ochotnícký