Miroslav Čačík: Boj s vážnou diagnózou mu pomáha zvládať aj lamačská komunita
Dátum: 30. 3. 2022
Lamačan Miroslav Čačík je manažérom a vydavateľom najznámejšieho detského sveta Spievankovo, jeho manželkou je speváčka a autorka projektu Spievankovo Mária Podhradská. Majú spolu tri deti. V rozhovore, ktorý poskytol Michalovi Oláhovi pre .týždeň sa dozviete ako sa vysporiadal s diagnózou akútnej leukémie, o ktorej sa dozvedel koncom minulého roka.
Prekvapilo vás, že ste ochoreli napriek zdravej životospráve a aktívnemu – dennému športovaniu a relatívne mladému veku – 43 rokov?
Táto choroba si nevyberá vek. Na oddelení, kde som, je veľa mladých ľudí, mladších ako som ja. Stretol som tam aj známeho - triatlonistu, ktorý bol v počiatkoch mojej choroby pre mňa veľkou vzpruhou a nádejou, že sa to dá liečiť. Jemu leukémiu zistili v júli, teraz už má po transplantácii kostnej drene a na sociálnych sieťach som videl, že už pomaly začína so športom. Vlialo mi to nádej, že táto choroba je riešiteľná.
Ako sa vám počas tých dvoch mesiacov, čo vám diagnostikovali leukémiu, zmenil pohľad na život?
Mám 43 rokov. Posledných desať rokov som mal iba jeden koníček - beh. Druhou mojou vášňou je dobré jedlo, ale to sa asi za hobby nedá považovať. (smiech) Keď som bol ten mesiac v nemocnici, manželka mi hovorila, nech začnem háčkovať alebo kresliť alebo robiť čokoľvek kreatívne, ale pre mňa sú to aktivity, ku ktorým som nikdy nebol vedený. Minule som mal v nemocnici práve na túto tému rozhovor s psychologičkou a dospeli sme k tomu, že kvôli ďalšiemu mesačnému pobytu, ktorý ma v nemocnici čoskoro čaká, sa asi predsa len budem musieť naučiť háčkovať. (smiech) Keď som po tých prvých troch dňoch v nemocnici pochopil, že k behu sa pomerne dlhú dobu nebudem môcť vrátiť, bolo to pomerne zložité prijať.
Ako manažér Spievankova a manžel Márie Podhradskej máte okolo seba komunitu stoviek až tisícov ľudí. Ako reagovali?
Mám okolo seba dve väčšie komunity. Lamačskú, teda komunitu priateľov na sídlisku v Bratislave, kde žijeme a bežeckú. Obom som to dal hneď na druhý deň od stanovanie diagnózy vedieť. Vôbec som nechcel s mojou chorobou robiť nejaké tajnosti, ani zahmlievať moju situáciu. Keďže som hlavne spočiatku nestíhal každému osobitne odpisovať, či telefonicky vysvetľovať čo sa deje, priatelia mi založili skupinu na WhatsApp-e, kde je asi sto ľudí. Každý druhý, tretí deň som im zhrnul a napísal ako sa mám, ako to celé prežívam.
Nikdy ste naozaj nevyčítali ani Bohu, že ste chorý?
Nie. Možno je to aj tým, že fyzicky netrpím a nič ma nebolí. Ale popravde, ani mi to nenapadlo.
V rozhovore opakovane hovoríte o sile spoločenstva, ktoré je pre vašu rodinu veľkou oporou. Čo presne tým myslíte?
Aj vďaka chorobe som si uvedomil, akú dôležitú úlohu hrá v mojom živote spoločenstvo ľudí tu v Lamači. Komunita, v ktorej žijem, bola vždy veľmi činorodá a držali sme pokope, pomáhali sme si a bolo nám v živote ako spoločenstvu veľmi dobre. Po mojom hospitalizovaní sa toto spoločenstvo ešte viac zomklo a začali pomáhať mojej rodine, kým ja som bol v nemocnici. Vytvorili si modlitebný kalendár a od prvého dňa sa každodenne za mňa modlí niekoľko ľudí. Veľmi ma táto ich podpora dojala a som za ňu vďačný. Spoločenstvo vie byť pre človeka zrkadlom. Sú to naozajstní priatelia a som hrdý, že ich mám. Mne vlastne spoločenstvo občas nahrádza psychoterapeuta. Viem sa nimi porozprávať o čomkoľvek.
Neoberá vás stret s konečnosťou života o istotu existencie Boha? Predsa len, „veriť a veriť“ je rozdiel.
Verím v Boha a verím Bohu. Bodka. Ale keď už kladiete takúto otázku, tak ak Boh neexistuje, zomriem a koniec. Napriek tomu neprestanem žiť život podľa svojho svedomia, Jeho vôle a vo viere, že predsa len existuje. A teda, ak existuje, po smrti verím vo večný život. Verím v Boha, ktorý je milosrdný a celý život klope na naše srdce. Určite nás teda po smrti privíta, veď sa celý život na nás teší. Podľa mňa si treba stále klásť otázku: A čo ak je to s Ježišom predsa len pravda...?
Čo vám dáva najväčšiu silu nevzdať sa? Kde čerpáte nádej?
Moja rodina a viera, že raz budem vidieť deti svojich detí a že tu zostarnem so svojimi priateľmi. Ja sa v princípe nebojím smrti, ale žijem nádejou, že sa vyliečim.
MICHAL OLÁH
FOTO: FACEBOOK SPIEVANKOVA
