Peter Marcin: Dlhé roky túži po protihlukovej stene

Dátum: 27. 2. 2023

Herec, moderátor a zabávač Peter Marcin sa do Lamača prisťahoval v roku 1991. „Bol som v tom čase už ženatý, mali sme malé dieťa a bývali sme na manželskom internáte. Podali sme si žiadosť o družstevný byt, čakali sme v poradovníku a neskôr nám jeden pridelili Na barine. Časom sme sa presťahovali do domu,“ spomína v rozhovore sympatický umelec.

Prečo voľba pred rokmi padla práve na Lamač? Pred rokmi sem chodil jeden autobus a naša mestská časť bola ako keby na konci sveta.
 Keď som ešte býval na internáte a videl som, že nejaký autobus ide do Lamača, ani som nevedel, kde sa táto mestská časť nachádza. Bolo to ozaj na kraji sveta. (smiech)

Ktoré sú vaše najobľúbenejšie miesta v našej mestskej časti?
Lamač je úžasný v tom, že sa nachádza celkom pri lese. Z domu idem vždy peši na Klanec a odtiaľ všetkými možnými smermi. Takýto nádherný hustý dubovo-bukový les aký máme tu, je málokde. Na prechádzky chodím minimálne dvakrát do týždňa. Do lesa rád vyštartujem aj na bicykli. 

Čo vám v našej mestskej časti chýba?
Sme jediná mestská časť, ktorá nemá kultúrny dom. Chýbajú tu divadelné predstavenia a koncerty, alebo aj plesy, lebo ich nie je kde robiť. Bývalý kultúrny dom na Rajtákovej ulici bol skvelý, býval tam biliardový klub i reštaurácia. Svojho času som uvažoval o tom, že založím občianske združenie a tú budovu kúpime. Aj sme rokovali s majiteľkami, ale pýtali si šialenú sumu. Okrem toho, objekt bol v dezolátnom stave a museli by sme doň investovať množstvo peňazí. Z plánu preto zišlo. Potom je tu večný problém protihlukovej steny pri diaľnici. Aj zvieratá v Zoo majú protihlukovú bariéru, my nič. Dokonca je na dúbravskej strane a ešte tá odráža hluk ku nám. Naozaj vážne uvažujeme o odsťahovaní sa,  lebo na záhrade sa poriadne nedá sedieť, taký je tu hluk. A teraz, keď  je tam schválená 120 tka, tak je to už nehorázne. Mala by tu byť 50tka tak, ako v Prahe na štvorprúdovke pri príjazde do mesta. Všade vo svete by už ľudia podali hromadnú žalobu a pýtali si odškodnenie za hluk a prach, ktorý je jeden z najväčších karcinómov. A všade vo svete by tú žalobu samozrejme vyhrali. No a v tej súvislosti naozaj nechápem ešte jednu vec: prečo cez Lamač veľakrát chodia kamióny do Volkswagenu.  

Boli ste niekedy v pokušení kandidovať za miestneho poslanca? Niekoľko známych tvárí sa už dalo zlákať.
Jednu dobu som mal ponuku, no odmietol som ju, lebo na politiku sa vôbec necítim. Ani na to nemám čas. Ja totiž nedokážem robiť dve veci naraz naplno. Musel by som sa tomu venovať a na to nemám momentálne čas a priestor. 

Možno s postupom času, o desať rokov...
Na dôchodku áno, to si viem predstaviť.

Začínali ste v Slovenskom rozhlase, kde ste po vysokej škole, okrem iného, hlásili nočné správy. Privyrábali ste si dokonca aj v pekárni. 
Pekáreň sa nachádzala na Malokarpatskom námestí na poschodí, keď tam ešte neboli byty. Robil som iba nočné, aby som sa cez deň mohol venovať hereckým príležitostiam. Ja som bol na VŠMU revolučný ročník, v tom období sa skončilo úplne všetko - od výroby filmov, cez nakrúcanie televíznych inscenácií až po záujem ľudí o divadlo. Obdobie "ničoho" trvalo desať rokov, kým sa postupne niečo opäť rozbehlo. Keďže ja som túžil byť hercom a bol som aj ženatý s malým dieťaťom, bolo treba doniesť domov peniaze. Tak som v noci brigádoval v pekárni a cez víkendy som chodil na železničnú stanicu umývať vagóny. Za jeden umytý vagón sa dalo slušne zarobiť. A cez deň som čakal, kým sa vyskytne príležitosť v rozhlase alebo v dabingu.  

Ľudí, ktorí sa chcú uchytiť v umeleckých kruhoch je veľa, na vrchol sa ich však dostane len málo. Ktorý bol pre vás ten zlomový bod, kedy sa vám začalo dariť a cítili ste, že mierite vyššie?
Zlom nenastal v podstate nikdy, vyvíjalo sa to pomaly a postupne tak, ako aj celá situácia na Slovensku. Začal som chodiť do dabingu, moja prvá televízna relácia sa volala Televíkend, kde som ako moderátor chodil po Slovensku a ukazoval, kde môžu ľudia stráviť víkend. Akýsi zlom však nastal v rádiu Twist, kde sme s kolegom Andym Krausom vymysleli reláciu Twister, ktorá bola paródiou na rozhlasové vysielanie. Z nej sa neskôr vyvinul televízny Uragán. Všetky postavy ako malý Mirko, pani Mária, Krímeš a ostatní vznikli v rádiu, potom sa preniesli na obrazovku a tam nastalo šialenstvo. 

Aké?
Chodili sme s Uragánom po Slovensku ako rockové hviezdy, vypredávali sme športové haly. Prišli sme do mesta, kde sa vinul rad ľudí čakajúcich na lístky cez niekoľko ulíc. Za deň sme športovú halu vypredali aj dvakrát. Odvtedy to našťastie trvá. Teraz zažívame s talkshow Neskoro večer to isté. Práve vyrážame na turné a máme vypredané kultúrne domy po celom Slovensku. 

Dvaja Lamačania - František Kovár a Peter Marcin - v talkshow Neskoro večer.

Vaša relácia Neskoro večer je tu s nami už deväť rokov a v čase vysielania je absolútnou jednotkou na trhu. Ako sa vám darí dosiahnuť, aby sa divákom nezunovala?
Z tohto som aj ja veľmi šťastný, lebo je to moja srdcovka. Našiel som sa tam. Nieže má stále veľkú sledovanosť, ale ona po tých rokoch rastie. Vybral som si tento typ talkshow, kde sa s hosťami robí ešte nejaká akcia, aby som sa tam mohol realizovať ako herec, spevák i muzikant. Tajomstvo úspechu je asi v tom, že ľudia sa chcú zasmiať. Nikdy som do programu nepozval politika, dal som si to ako zásadu. A takto pekne sa mi to vrátilo. Sú tam scénky, pesničky, hry - chcem, aby to bolo milé a pozitívne. 

Hoci od Uragánu uplynulo dvadsať rokov, ľudia si vás stále spájajú s pani Máriou či malým Mirkom. Vdýchli ste život ikonickým postavám, aký to je pocit?
Je to sranda, lebo na YouTube a na sociálnych sieťach tieto scénky nanovo objavujú mladí ľudia, ktorí vtedy ešte nežili. Veľakrát ma zastavujú s tým, že to pozerajú a páči sa im to. Asi to bolo preto, že sme to robili s obrovskou chuťou. V tom období chcel každý robiť niečo iné. My sme si s Andym povedali, že zostaneme takí, akí sme boli na škole – zabávači.

Ste humorista, ľudia od vás akosi automaticky čakajú zábavu. Žijeme však náročné časy. Kde v sebe beriete silu a inšpiráciu?
Vekom je cesta na javisko čoraz ťažšia a náročnejšia. Ale keď už som na javisku, zaraz som vo svojom živle. Doba je však skutočne nesmierne ťažká a zvláštna, o to viac si cením, že na Facebooku máme 300 000 fanúšikov a po každom nakrúcaní nám napíšu, ako sa im to páčilo, že sa odreagovali a zabavili. Vraj  som taký ľudový liečiteľ. (smiech) 
Zasmejú sa a aspoň na hodinu zabudnú na to, čo sa na nich valí z každej strany.

Váš humor je láskavý humor, v šou neprekročíte hranicu, hostí nestrápňujete. Predsa len, podarilo sa vám niekedy tu pomyselnú hranicu dobrého vkusu nechtiac prekročiť?
Asi sa to nikdy nestalo, lebo väčšinu hostí poznám, tykáme si. O to je jednoduchšie, keď si nejakú drobnosť dovolím. Môžem si to dovoliť, lebo sme kamaráti. Keď Sise Sklovskej poviem, že na uchu nemá náušnice, ale vreckovky, ona sa na tom zasmeje, lebo sme spolužiaci a poznáme sa sto rokov. Našu talkshow sme nastavili tak, aby bola láskavá. Ako hostia k nám chodia ľudia, ktorí niečo dokázali - lekári, športovci, vedci, učitelia. Som rád, že takých inšpiratívnych ľudí môžem Slovensku predstaviť. 

Ste na výslní dlhé roky a po celý ten čas ste normálny, čo je v dnešnom svete pomaly tá najvyššia méta. :) Ako sa vám podarilo neprepadnúť ošiaľu vlastnej popularity a nenechať sa strhnúť vírom šoubiznisu?
Možno to je preto, že to celé išlo postupne. S mladým superstáristom, ktorý sa stane slávnym zo dňa na deň, to môže zamávať. U nás s Andym to išlo krôčik po krôčiku, ani som to veľmi nezaznamenal. A potom je to možno preto, že nejde o takú slávu, že by lietali podprsenky a ja by som bol sexsymbolom, ktorý sa ide z toho zblázniť. Ľudia ma vnímajú ako kamaráta. Cítim sa, ako keď som na gymnáziu pred rokmi vystupoval na večierku. Nič sa nezmenilo.

Marína Gorghetto