Petra Babošová: Baletka, ktorej študenti uspeli v La Scale

Dátum: 6. 4. 2023

Petra Babošová je špičková baletka a multitalentovaná pedagogička. Rozbehnutú kariéru v SND v roku 2008 prerušila a odsťahovala sa na sever Talianska kvôli partnerovi. Tam sa vypracovala na mimoriadne obľúbenú a šikovnú učiteľku, ktorej študenti pravidelne uspeli v prijímačkách do milánskej La Scaly. Pred pár mesiacmi sa po pätnástich rokoch aj s rodinou vrátila do rodného Lamača, kde v RC Obláčik rozbieha hodiny baletu pre deti.  

Vy a Lamač – čo vás spája? 
Moje tanečné začiatkysú spojené s Lamačom. Pamätám si ako ma mama vozievala na bicykli na námestie do ZUŠky. Chodievala som tancovať k pani učiteľkePavlíkovskej.Keby vo mne vtedy nevidela talent, asi by som tu dnes nesedela. Lamač je pre mňa detstvo aj tínedžerské časy, ešte keď bol na kúpalisku starý bazén a chodili sme všade na bicykli. A zimná sánkovačka pri Rozálke vždy musela byť. Milovala som aj prechádzky Zečákom u našich za domom. Žiaľ, dnes tam už nie sú záhrady, ktoré tam kedysi boli. Mali sme výhľad na vinohrady a chatársku oblasť. Mám rada aj Zlatú horu, som milovníčkou prírody. Na Lamač mám krásne spomienky.

Cítili ste túžbu stať sa baletkou odmalička, alebo vás k tomu niekto inšpiroval?
Mama mi povedala, aby som si vybrala nejaký krúžok. V ponuke bola výtvarný, tanečná a flauta. Po celom dni v škole mi pohyb padol vhod, lebo kto sa hýbe, má radosť. Tanec ma bavil, skúsila som preto tanečnú. 

A vyšlo to!
Jednoznačne áno.

Potom ste pokračovali v štúdiu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej. Toto štúdium je náročné, prečo ste si ho vybrali?
Pani učiteľka Pavlíkovská zo ZUŠ videla vo mne niečo, čo jej hovorilo, že mám talent a o prijímačkách povedala mojim rodičom. Zasadla rodinná rada a opýtali sa ma, či by som to chcela vyskúšať. Mala som 10 rokov, chcela som skúsiť tanec, ale asi som si celkom neuvedomovala, čo to znamená vybrať si ho na celý život. Rozhodla som sa, že to skúsim a pani učiteľka ma pripravila na skúšky na konzervatórium. Z 300 detí vybrali 30 a ja som bola medzi nimi. Vďaka nej.

Tanečné konzervatórium je mimoriadne náročné fyzicky aj psychicky – mali ste chuť to niekedy zabaliť?
 Úplne zabaliť nie. Boli momenty, kedy som si hovorila, že systém je nastavený zle. Ale prestať s tancom mi nenapadlo, lebo tam vždy boli pedagógovia, ktorí ma neskutočne podporovali. Napríklad s pani Béderovou sme dodnes v kontakte, naučila ma všetko, čo viem. Vyštudovať tú školu nie je jednoduché, chce to veľa odvahy, energie, sĺz i vynikajúci prospech. O pol ôsmej ráno som vkročila  do školy a ešte štrnástu hodinu som mala klavír, končila som o 19:30. Trávila som 12 hodín denne v škole a potom som si robila domáce úlohy. Potrebujete dobrý prospech, pripravené telo, veľa oddychu a šliapať ako švajčiarske hodinky celých osem rokov.

Ako ste sa vyrovnávali s tlakom na dokonalú postavu a celkovú dokonalosť?
 Tlak bol vtedy neuveriteľný, neviem ako funguje školateraz. Bola som sa však nedávno pozrieť na deň otvorených dverí a musím povedať, že dnešné deti sú inak stavané, generácia sa zmenila, sú veľmi vysoké a štíhle. To v minulosti nebolo. Dvanásťročné dieťa je vysoké ako ja, teda 177 cm. 
 Nás na škole pravidelne vážili a váhu si zapisovali. Keď sme boli v puberte, museli sme si dávať pozor a rozmýšľať, či si ešte dáme chlieb s maslom a šunkou alebo nám na olovrant musí stačiť jogurt. No pri tom množstvo fyzickej aktivity sme sa ani nemuseli snažiť, aby postava dobre vyzerala. Výdaj energie na tréningoch bol taký veľký, že sme nepotrebovali chudnúť.

Myslíte si, že vás to zocelilo psychicky natoľko, že vás už niečo len tak nerozhádže?
 Škola je nastavená tak, že vás naučí plávať v obore, ktorý študujete. Je to veľmi špecifický obor, svet sám v sebe. Zároveň je to svet, v ktorom sa trénuje tak ťažko, ako vrcholoví športovci. Mňa štúdium určite zocelilo. Lebo musíte tancovať s tým, že máte krvavé pľuzgiere na nohách, dáte si na ne tri leukoplasty, ale aj cez tie presakuje krv a vy si aj napriek tomu obujete špičky a musíte odtancovať koncert. Nakoľko v hľadisku sedí päťsto divákov. Dáte si Ibuprofen a tancujete. Určite ma dnes nerozhádžu veci, ktoré rozhádžu iných ľudí.

Dlhé roky ste tancovali v Slovenskom národnom divadle, mávali ste aj demi sóla, čo je veľký úspech. Aký je rozdiel medzi tou baletkou, ktorá sa stane primabalerínou alebo demi sólistkou a tými, ktorým sa to nepodarí. Lebo štúdium, drina, úsilie, postava aj pevná vôľa je rovnaká.
 My sme ako žiaci trávili v divadle množstvo času, pracovali sme už ako deti cez Vianoce, po večeroch, cez víkendy. Boli sme tam ako doma. Potom ma prijali do zboru SND, čo chce veľa práce a povedala by som, že aj veľa pokory. Lebo SND nie je len značka, pracuje tam množstvo ľudí, ktorí sa umeleckej práci venujú dlhé roky. Mala som to šťastie pracovať s úžasnými ľuďmi z celého sveta, ale aj so slovenskými pedagogmi ako napríklad Nora Galovičová. 
 Už len dostať sa tam je úspech. Potom zvyčajne niekto z pedagógov počas tréningu nečakane povie „Poď vyskúšať, tu sa postav a rýchlo zatancuj. Vieš to alebo nevieš?“ To väčšinou ozaj býva presne tak. A keď človek vie, vyskúša a ide. Pripraveným praje celý svet. Takto to bolo u mňa s nevestami v Labuťom jazere – sú štyri, ktoré tancujú s princom. S malou dušičkou som sa postavila a zatancovala. Popri mne stáli tri sólistky a ja som bola iba také dievčatko zo zboru, školáčka. Snažila som sa nebyť iná ako ony a potom baletný majster Rafael Avnikjan povedal: „Výborne Petra, v sobotu tancuješ.“ Skoro som odpadla.
 Rozdiel je teda taký, že ten, kto dostane šancu a vie ju využiť, môže potom kráčať ďalej. Treba byť pripravený.

Možno sú všetci pripravení a tú šancu nikdy nedostanú...
 To potom asi záleží od oka pedagóga, od sympatií, od toho, čovo vás vidia. Ja sama som mala veľké problémy s chrbtom, vyzeralo to tak, že už nebudem môcť nikdy tancovať. Mala som také strašné bolesti, že som sa nevedela pohnúť a keď som tancovala, tak som plakala. Bola som šesť mesiacov na PN. Podarilo sa mi to vybojovať, neoperovali ma, ale som to vycvičila vďaka Pilatesu a iným cvikom. Keď som sa vrátila do divadla, nemohla som hneď tancovať v predstaveniach, lebo som ešte nemala pripravené telo. Keď skúšali Giselle, jasom si len tak dala špičky a vedľa na voľnom mieste som si tancovala, skákala, točila piruety. Bola to moja osobná radosť, že sa už môžem hýbať. Naraz paniGallovičová  zastavila celú skúšku, hudbu aj zbor a hovorí: „Petra, kde si predtým tancovala? Vymeňte sa,“ povedala a vybrala odtiaľ dievča, ktoré potom strašne plakalo a dala tam mňa. Pretože videla čo robím a uvedomila si, že moje telo je už pripravené. Začala som tancovať v Giselle, a tak som sa  po šiestich mesiacoch ničnerobenia a plakania odpichla. No plakal niekto iný. To je svet, v ktorom musíte stále na sebe pracovať, snažiť sa, musíte stále dokazovať, že na to máte. Keď sa snažíte a bojujete, príde výsledok.

Povedzme si pravdu - mnoho ľudí nemá rado balet, lebo trvá dlho a vyslovene ich nudí. Ako by ste ich navnadili, aby mu dali ešte šancu?
 Balet vie rozprávať ku všetkým ľuďom z celého sveta, nemá jazykové bariéry. Nie je tam hovorené slov,ale to mnohých odrádza. Je to ako s operou. Hovorí sa, že buď vás chytí a začnete ju milovať alebo ju budete po celý život nenávidieť. S baletom je to také isté, buď vás chytí alebonie.Určite treba vyskúšať rôznepredstavenia. Nie každému sa páči Labutie jazero, možno potrebujete niečo modernejšie. A naopak, ak vás moderné spracovanie nezaujme, skúste klasické. Vyskúšajte sa prepnúť medzi týmito dvoma svetmi. Lebo balet nie je len o veľkých  klasických dielach,ktoré majú stáročia, ale sa vyvinul.Máme modernejšie predstavenia, ktoré dnes SND ponúka.

V roku 2008 ste sa presťahovali do Talianska, kde sa vám taktiež podarilo presadiť. Venovali ste sa výučbe na súkromných tanečných školách, boli ste umeleckou riaditeľkouodboru klasického tanca v meste San Vito al Tagliamento. Vaši žiaci vyhrali prestížne ocenenie, dokonca boli prijatí na slávnu La Scalu v Miláne. Ako sa vám to podarilo?
 Do Talianska som sa presťahovala kvôli partnerovi, aby sme mohli byť spolu. Vtedy som si myslela, že viem celkom dobre po taliansky, no keď svokra na mňa začala rozprávať benátskym dialektom, prestala som rozumieť úplne všetko. (smiech)
 Moje začiatky vôbec neboli tanečné, začala som pracovať v pizzerii a zmrzlinárni rodiny môjho partnera. Vlastne som ani nemala chuť pracovať vo svojom obore, lebo posledné roky v SND som zažila syndróm vyhorenia. Potrebovala som zmeniť systém práce, bola som rada, že mám možnosť inak otvoriť oči a naučiť sa niečo nové. Postupom času, trvalo to dva roky, mi však začala moja práca chýbať. To bol presne ten čas, ktorý som potrebovala na rekonvalescenciu, aby som opäť našla lásku k baletu. Najskôr som sa venovala výučbe Pilatesu na malej lokálnej škole. Neskôr mi zavolali z jednej gymnastickej asociácie a ponúkli mi, aby som im malé gymnastky pripravovala na súťaže. Dodnes neviem, ako sa o mne dozvedeli. Mala som na starosti celú technickú prípravu. Postupom času mi začali chýbať baletné špičky. Povedala som si, že si nájdem školu, kde budú potrebovať pedagóga, ktorý sa bude venovať klasickému tancu. Našla som si na internete prvú školu v zozname, prišla som a zobrali ma. Zostala som tam celých osem rokov, mali sme úžasné výsledky, deti vyhrávali prestížne súťaže a niektoré prijali na La Scalu v Miláne. Po ôsmichrokoch som sa osamostatnila a pre jednu súkromnú tanečnú školu som viedla odbor klasický balet, kde som si už mohla robiť veci podľa seba. Aj tu som vychovávala tanečníkov, ktorí pokračovali na La Scalu.

Aký je rozdiel vo výučbe baletu v Taliansku a na Slovensku?
 Nie je rozdiel vo výučbe baletu, je rozdiel v pedagógovi. Záleží na tom, čo vám chce dať, čo vám je ochotný dať, ako veľmi tú prácu miluje, či sa v nej našiel alebo ju robí pre peniaze. Je potrebné vždy hľadať pedagóga, ktorý svoju prácu robí srdcom. Balet je umenie,spôsob existencie, no to, čo doňho človek dáva, je tým rozdielom, na ktorom záleží.

Vidíte na deťoch, kedy k vám prichádzajú na kurz z vlastnej a vôle a kedy, naopak, ide skôr o rodičovské ambície? 
 Ako prvé si čupnem a rozprávam sa s deťmi, nie s dospelými, čo mnohých prekvapí. Ale dospelý mi nebude chodiť na hodinu. Pokiaľ je dieťa ostýchavé, nie je to žiadny problém, veď sa naučí a vyrastie. Ale pokiaľ vidím, že na balet nechce chodiť, tak ho do kurzu nezoberiem, aj keď rodič veľmi chce. Pre mňa je prvoradý názor dieťaťa. Keď je presvedčené, že ho to baví, má u mňa miesto. 

Čo potom taký argument, že mnohí géniovi museli cvičiť na husliach desať hodín denne alebo ich autoritatívni rodičia doslova nútili trénovať. Bez toho by sa nestali virtuózmi a majstri vo svojom obore.
Môžem povedať len toľko, že toto nie je môj štýl. 

 Ktorý tanečný pedagóg vás najviac ovplyvnil a prečo?
 Bolo ich neskutočne veľa. Okrem už spomínanej pani učiteľky Pavlikovskej sú to Gabriela Béderová z konzervatória, primabalerína Nora Gallovičová z SND,Janko Ďurovčík a jeho fenomenálne dielo Rasputin, či John Clifford, ktorý k nám prišiel stavať Serenádu od Georgea Balanchina. Jeho prístup, americká výchova, iný náhľad na život mi dali nový rozmer.

Známym faktom je, že profesionálne baletky, športovci či tanečníci nemajú dlhú kariéru, zato majú zničené kĺby či chrbticu. Kde nachádzajú svoje uplatnenie po konci aktívnej kariéry?
 Kariéra v balete nie je dlhá, naše telo má určitú životnosť. Hovorí sa, že keď sa ráno zobudíte a nič vás nebolí, tak je to zle, asi ste umreli.J Baletky sa ráno zobudia a bolí ich všetko. Ako však tanečníci starnú, veľa sa o svojom tele učia. Učia sa pracovať so zraneniami. Či si niekto zlomil členok, či má niekto obe operované kolená alebo problémy s chrbtom ako som mala ja – každý sa naučil fungovať tak, aby sa nepoškodzoval, ale aby mohol tancovať ďalej bez toho, aby to bolo vidieť. To je tanečná inteligencia, ktorá sa nadobúda rokmi. Keď sa skončí kariéra, niekto v tomto obore nezostane a ide robiť niečo úplne iné, iný sa zas venuje pedagogickej činnosti. No tá nie je pre všetkých. 

Po 15 rokoch ste sa vrátili naspäť do Lamača. Prečo? 
 Vrátila som sa kvôli rodine, mám v Lamači rodičov. Starnú, potrebujú aby som bola pri nich, potrebujú aj vnúčatá. Mám na Slovensku veľkú rodinu, bratrancov a sesternice, všetci majú malé deti. Aj v Taliansku máme rodinu, ale to, ako Slováci vnímajú rodinné väzby ma sem veľmi ťahalo. Presvedčila som muža, že to je dobrý nápad.

Kurzy baletu otvárate v Rodinnom centre Obláčik, ako ste sa dostali k tejto spolupráci? 
Zbehlo sa to akosi samo. Stretla som bývalú spolužiačku, ktorá pracuje na miestnom úrade. V ten deň ma zoznámila s predsedníčkou Obláčika, ktorá intenzívne hľadala učiteľku baletu pre deti. Asi to tak malo byť. Keď niečo má byť, netreba proti tomu nič robiť, treba to len prijať. Keď sa bude detičkám dobre tancovať a bude sa tu rozvíjať niečo, čo má budúcnosť, budem veľmi rada. Chcela by som prácu v Obláčiku smerovať tak, ako v Taliansku –do spoločných aktivít, vystúpení, do prezentácií pred publikom. Pre deti veľa znamená, keď dostanú spätnú odozvu a pochopia, prečosa námaha vyplatí. Je to formovanieosobnosti do života. 

Marína Gorghetto