Profesor Pavel Povinec je jediným slovenským spolunositeľom Nobelovej ceny za mier

Dátum: 13. 3. 2025

Významný jadrový fyzik Pavel Povinec sa podieľal na monitorovaní jadrových testov a ochrane životného prostredia. Počas ostatných Rozálskych hodov z rúk starostu prebral ocenenie Osobnosť Lamač.

Čo vás motivovalo k štúdiu jadrovej fyziky?
Pôvodne som chcel byť učiteľom, preto som odišiel študovať na Pedagogickú školu do Žiliny. Táto škola mi dala veľmi veľa, najmä z hľadiska kultúrneho a spoločenského rozhľadu, naučil som sa tu hrať na husle a klavír. Zaujímala však aj fyzika, takže nakoniec som odišiel študovať matematiku a fyziku na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Tu počas môjho štúdia práve otvorili Katedru jadrovej fyziky, a keďže som veľa čítal o objavoch v jadrovej fyzike, rozhodol som sa špecializovať práve na tento vedecký smer, takže patrím k prvým piatim absolventom jadrovej fyziky na Slovensku. A vlastne sa splnil aj môj pôvodný zámer byť učiteľom, pretože po ukončení štúdia som nastúpil ako asistent na Katedru jadrovej fyziky.

Pracovali ste aj ako vedúci Laboratória pre morskú rádioaktivitu v Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu (MAAE) v Monaku. Ako ste sa dostali k tejto práci?
V roku 1992 som vyhral konkurz na toto miesto, čo bolo pre mňa prekvapením, lebo s morskou rádioaktivitou som nemal žiadne skúsenosti. Ale na druhej strane už som bol známym expertom v oblasti rádioanalytických metód a environmentálnej rádioaktivity, čo rozhodlo, že ma prijali. Takže ako suchozemec zo stredu Európy bez kontaktu s morom som začal spolu  s mojimi kolegami skúmať rádioaktivitu morskej vody, sedimentov a morských živočíchov v oceánoch a v ich pridružených moriach, organizoval som vedecké expedície, vytváral som spoločné zahraničné projekty a organizoval medzinárodné mítingy a konferencie. V Monaku som vybudoval najlepšie vybavené laboratória na výskum morskej rádioaktivity, aj vďaka podpory môjho šéfa, vice-direktora MAAE vo Viedni, prof. Machiho, ktorý ma v týchto snahách podporoval, a zabezpečil tiež významnú finančnú podporu z Japonska. Takže vďaka môjmu 13-ročnému pobytu v MAAE v Monaku a rozsiahlemu výskumu rádioaktívnych a stabilných izotopov v morskom prostredí s vyše 100 vedeckými publikáciami, v ktorom som pokračoval aj po návrate domov, stal som sa spoluzakladateľom vedeckého odboru   izotopová oceanológia, a stal som sa vlastne prvým slovenským oceanológom.   

Po rokoch v zahraničí ste sa vrátili domov. Ako ste vnímali túto zmenu a čo ste sa snažili preniesť na Slovensko?
Podľa predpisov MAAE môj pobyt v Monaku som musel ukončiť z dôvodu odchodu do dôchodku. Pretože som nemal ani 65 rokov, musel som sa rozhodnúť ako ďalej. Hoci som mohol pokračovať v mojom výskume vo Francúzsku, nakoniec sme sa rozhodli spolu s manželkou v roku 2006 vrátiť domov. Pred mojim odchodom do Monaka v roku 1993 som vybavil zahraničné pobyty desiatim mojim mladým kolegom, pretože podpora vedy bola v tom čase nulová. Mal som preto obavy či budem môcť rozvíjať vedecký program na katedre. Našťastie prišli štrukturálne fondy z Európskej únie, takže sme vypracovali niekoľko projektov a získali finančné zabezpečenie na rozvoj moderných urýchľovačových technológií vo fyzikálnom výskume. V roku 2013 sa nám podarilo inštalovať prvú časť urýchľovačového laboratória na iónové analýzy vzoriek, a založili sme Centrum nukleárnych a urýchľovačových technológií (CENTA). Avšak na splnenie môjho dávneho sna na izotopový výskum, tzv. urýchľovačovú hmotnostnú spektrometriu, ktorú som prvýkrát aplikoval práve v izotopovej oceanológii v Monaku, sa v dôsledku problémov so štrukturálnymi fondami na Slovensku, podarilo realizovať až v roku 2022. Výsledkom je, že naše urýchľovačové laboratórium spolu s nízkopozaďovou gama-spektrometriou patrí medzi svetovú špičku pre výskum v oblasti výskumu rádioaktivity a iónových analýz vo fyzikálnych, environmentálnych a biomedicínskych vedách.

Ako vnímate dôležitosť environmentálnej fyziky v dnešnej dobe?
Moje začiatky vedeckej práce boli determinované spoločenskou objednávkou, ako získať finančné prostriedky, a environmentálna fyzika bola pri tom. V polovičke šesťdesiatych rokoch bolo potrebné zabezpečiť výskum dopadu prevádzky prvej československej jadrovej elektrárne A-1 na životné prostredie, ktorá sa začala budovať v Jaslovských Bohuniciach. Jadrový reaktor československého dizajnu bol kanadského typu, ktorý používal ako palivo prírodný urán, moderátor ťažkú vodu a ako chladivo CO₂. Práve CO₂, a prímes dusíka v ňom bol problém, pretože v dôsledku jeho ožarovania neutrónmi vznikal v ňom rádiouhlík (¹⁴C), ktorý má polčas premeny 5700 rokov. Jeho dlhý polčas premeny a význam uhlíka pre živé tvory bol spúšťačom pre jeho kontrolu v komíne jadrovej elektrárne, ako aj v jej okolí. V rámci nášho prvého projektu s jadrovou elektrárňou sme vypracovali metódu na meranie koncentrácie ¹⁴C v atmosfére (odber vzoriek CO₂ v J. Bohuniciach ako aj porovnávacích vzoriek v Bratislave v areáli našej univerzity v Mlynskej doline), ďalej bolo treba vyvinúť aparatúry na prípravu vzoriek, ako aj nízkopozaďový detektor na analýzu ¹⁴CO₂), a už v roku 1967 sme opublikovali prvé výsledky. V mesačných intervaloch odoberáme vzorky CO₂ z okolia J. Bohuníc a Bratislavy až dodnes, a neskôr sme tento výskum rozšírili aj na okolie jadrovej elektrárne v Mochovciach. Môžeme sa pochváliť, že ¹⁴C dáta z Bratislavy a z okolia J. Bohuníc patria medzi tretie najdlhšie nepretržité záznamy o koncentrácii 14C v atmosfére na svete. Zistené radiačné dávky pre obyvateľstvo v okolí J. Bohuníc možno podľa súčasných noriem považovať za zanedbateľné, hoci v počiatočných rokoch prevádzky elektrárne A-1 koncentrácie ¹⁴C boli vyššie (jadrový reaktor po havárii pri výmene jadrového paliva bol v rolu 1977 odstavený). Neskôr sme výskumy radiačného dopadu slovenských jadrových elektrární rozšírili aj na ďalšie rádionuklidy (napr. ³H, ¹³⁷Cs, a ďalšie), a pokračujeme tiež na vývoji nových rádioanalytických technológií (napr. in situ analýzy v teréne, využitie urýchľovača). Význam výskumu environmentálnej rádioaktivity je však podstatne širší, lebo zahŕňa tiež výskum prírodných rádionuklidov (napr. radónu), ako aj využitie rádionuklidov na štúdium procesov v atmosfére, hydrosfére a v biosfére , a tiež na výskum klimatických zmien. 

Na ktorom z viac než 20 medzinárodných projektov, ktoré ste viedli, ste pracovali najradšej a prečo?
Toto je ťažká otázka, ako keby ste sa opýtali, ktorý váš syn je vám najmilší... Ale predsa spomeniem aspoň jeden projekt, ktorý mal najväčší spoločenský dopad, pretože veľa z projektov mali predovšetkým vedecké dopady. Jedná sa o projekt WOMARS (Celosvetový výskum morskej rádioaktivity), ktorý som viedol počas môjho pobytu v Monaku. Cieľom projektu bolo získať vedecké poznatky o koncentráciách rádionuklidov v moriach a v oceánoch, najmä v súvislosti so skúškami jadrových zbraní na Novej Zemi (ZSSR) a v Tichom oceáne (US ostrovy Bikiny a Enewetok, a francúzske ostrovy Mururoa a Fangataufa), ako aj celkového globálneho znečistenia v dôsledku skúšok jadrových zbraní v atmosfére. Dôležitú súčasť tvoril tiež výskum rádioaktívneho znečistenia v dôsledku potopenia rádioaktívneho odpadu v severovýchodnom Atlantiku, v Karskom mori a na Novej Zemi, v Japonskom mori a v severozápadnom Tichom oceáne. Súčasťou bol tiež výskum dopadu potenciálneho vývoja jadrových zbraní v Iraku (ktorý výsledky analýz MAAE nepotvrdili), a dopady bombardovania Srbska na rádioaktívne znečistenie Jadranského mora. Tieto výskumy, ako aj ďalšie na zistenie dopadu nedeklarovaných jadrových aktivít niektorých štátov boli podkladom pre udelenie Nobelovej ceny mieru za rok 2005 pre M. ElBaradeia (vtedajšieho generálneho riaditeľa MAAE) a kolektívu expertov MAAE. Takto som sa stal prvým slovenským spolu nositeľom Nobelovej ceny. Výsledky WOMARS projektu zohrali tiež mimoriadne významnú úlohu pri hodnotení dopadu Fukušimskej havárie na Japonsko, Áziu, Tichý oceán, USA a Európu, pretože predstavovali najkomplexnejší súhrn poznatkov o rádioaktivite životného prostredia pred haváriou, a pomohli teda určiť radiačný dopad na obyvateľstvo a na morskú flóru po havárii.   

Ako hodnotíte dnešný záujem mladých ľudí o fyziku a vedeckú kariéru?
Žiaľ tento záujem má klesajúcu tendenciu nie len u nás, ale aj v iných krajinách, čo je spôsobené najmä širokou konkurenciou ľahšie dosiahnuteľných úspechov v iných odboroch, slabým finančným osobným ohodnotením a tiež menšími výdavkami na budovanie vedeckých laboratórií. Napr. oproti USA, EU značne zaostáva v podpore súkromného sektoru na vedecký výskum. Na Slovensku máme ešte ďalší nepríjemný fenomén, že veľa našich talentov odchádza do zahraničia, kde nachádzajú podstatne lepšie podmienky na vedecký výskum. Čo by nebol problém, keby sa vrátili späť, pretože každý mladý talent by mal časť svojej vedeckej kariéry stráviť v zahraničí. Sú však štáty, napr. Fínsko, Dánsko, a pod., ktoré sú porovnateľné s nami, avšak sú neporovnateľne ďalej v podpore vedy a vzdelávania. U nás je to však ešte len v oblasti vyhlásení politikov pred voľbami... 

Aké boli vaše najzaujímavejšie skúsenosti pri prednášaní na zahraničných univerzitách?
Prvý dojem, ktorý ma prekvapil bola prevaha poslucháčov z ázijských krajín, na čo som nebol zvyknutý. Ale zahraničných študentov aj u nás stále pribúda, takže často na chodbe alebo na seminároch stretávam zahraničných študentov, čo je dobré a prispieva ku zvyšovaniu konkurencie. Ďalší poznatok bol v aktivite študentov počas prednášky, ale aj po nej. Bolo vidieť, že v zahraničí študenti na prednášky prichádzajú už pripravení, na internete si našli vhodnú literatúru a majú už svoje priority, ktorým by sa chceli venovať už počas štúdia. Naša Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského je podľa externých hodnotení najlepšou a najnáročnejšou fakultou na Slovensku, takže študenti, ktorí k nám prichádzajú majú vážny záujem študovať tieto odbory, neprichádzajú teda len preto, aby získali vysokoškolský diplom. Hoci kvalita výučby na našej fakulte sa stále zvyšuje, stále veľa talentovaných študentov odchádza študovať do zahraničia, kde často výučba nie je o nič lepšia, ale študenti majú viac výhod, napr. lepší prístup ku špičkovej technike, zaistené stále ubytovanie, vyššie štipendium, možnosť pracovať na rôznych projektoch už počas štúdia, a pod.  

Čo pre vás znamená mať viac ako 400 publikácií a vyše 10 000 citácií?
Je to určité zadosťučinenie po náročnej, dlhoročnej vedeckej práci v rôznych pozíciách a so širokou medzinárodnou spoluprácou, ktorá zahŕňa niekoľko stoviek domácich a zahraničných spolupracovníkov z celého sveta, a viacerí z nich sú moji veľmi dobrými priateľmi. Číselné údaje nie sú však až tak dôležité, viac ma teší skutočnosť že v niektorých vedeckých špecializáciách, ako je napr. environmentálna rádioaktivita a rádioanalytické metódy, patríme medzi svetovú špičku. 

Kto alebo čo vás počas Vašej kariéry najviac inšpirovalo?
Keď som začínal moju vedeckú kariéru, vedecký výskum na našej katedre bol na veľmi nízkej úrovni, chýbalo prístrojové vybavenie ako aj skúsenosti. Získal som však štipendium na ročný pobyt do Tata Institute of Fundamental Research (TIFR, ako sa mu familiárne hovorí) v Bombaji (teraz Mumbaj), čo sa zdá byť z blata do kaluže, ale po prvé, bola to jediná krajina, kde hovorili po anglicky (lebo žiaden cudzí jazyk okrem ruštiny sme sa neučili, preto po anglicky, ale aj francúzsky som sa učil sám), a po druhé, z literatúry som poznal, že tam pôsobí profesor Lal (ktorý bol tiež profesorom na Kalifornskej univerzite v La Jolla), ktorého publikácie ma veľmi zaujali, presne o tom čo som chcel robiť. Navyše získal na výskum mesačnú vzorku z expedície Apollo 11, čo bola pre mňa unikátna príležitosť s ním spolupracovať. Navyše, po príchode do Bombaja som zisti, že TIFR je vlastne vybudovaný podľa vzoru amerických ústavov (všetko s čím tam človek prišiel do styku pochádzalo z USA), lebo ho dal vybudovať pán Tata, v tom čase (a snáď aj teraz) číslo 1 v indickom priemysle. Takže celá moja vedecká činnosť bola veľmi ovplyvnená prof. Lalom (a jeho tímom, ktorý mal okolo 40 výskumníkov z oblasti environmentálnej fyziky a astrofyziky), s ktorým som úzko spolupracoval aj po mojom odchode a často sme sa stretávali na rôznych vedeckých podujatiach. 

Akú radu by ste dali začínajúcim vedcom, ktorí sa chcú venovať jadrovej alebo environmentálnej fyzike?
Vždy si treba dobre vybrať, jednak vedecké zameranie (ktoré má budúcnosť), dobre vybavené laboratóriá a aktívny vedecký tím, ktorý má stále nové nápady, dobre ich realizuje, má medzinárodnú spoluprácu a možnosti študijných a pracovných pobytov v zahraničí a často publikuje dosiahnuté výsledky v špičkových zahraničných časopisoch.

Počas Rozálskych hodov 2024 ste dostali ocenenie Osobnosť Lamač od starostu mestskej časti Igora Polakoviča. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
Veľmi so ho vážim, a som rád, že pán starosta a jeho tím myslí aj na ľudí, ktorí nie sú priamo zapojení do každodenných aktivít, ale prinášajú nové poznatky vo svojich odboroch a šíria dobré meno Lamača a Bratislavy medzi slovenskými a zahraničnými kolegami, ktorí k nám prichádzajú, a často s nimi trávime spoločne voľný čas v Lamači.

Ako vnímate život v Lamači? Ktoré sú vaše obľúbené miesta?
Ja som sa spolu s manželkou a dvoma synmi prisťahoval do Lamača v roku 1988, pretože sme túžili spojiť náš život s Lamačom, vždy sa nám tu páčilo, a navyše sme pracovali v univerzitnom areáli v Mlynskej doline, takže nemuseli sme prichádzať do práce cez celú Bratislavu. Páči sa nám Malokarpatské námestie s pridruženými spoločenskými a športovými priestormi, a časté spoločenské podujatia, ktoré sa tu konajú, ďalej futbalový štadión, kúpalisko, ako aj vychádzky do okolitých lesov. Lamač patrí medzi najlepšie miesta pre život v Bratislave, je tu najčistejší vzduch, relatívne málo hluku a príjemní spoluobčania.

Aké výzvy alebo príležitosti vidíte pre Lamač ako súčasť Bratislavy, najmä v oblasti životného prostredia a udržateľnosti?
Ako som spomínal život v Lamači z hľadiska životného prostredia je asi najlepší v Bratislave, neohrozujú nás tu žiadne povodne, znečistenie prostredia je minimálne a je zabezpečená bezpečnosť jeho obyvateľov. Postavenie plánovanej protihlukovej steny okolo diaľnice zníži hlučnosť z prevádzky automobilov. Obavy mám však, ako aj veľa obyvateľov Lamača, z výstavby sídliska na Rázsochách, najmä z realizácie prístupovej cesty na toto sídlisko cez centrum Lamača, ktoré by zdevastovalo život v Lamači. Keďže existuje podstatne ekologickejšie riešenie napojenia na toto sídlisko mimo husto obývaných častí Lamača,  vedenie Lamača ako aj my jeho obyvatelia by sme mali prispieť k takémuto riešeniu.