Radovan Kyrinovič: Aký je život s ADHD?

Dátum: 20. 6. 2023

Radovan Kyrinovič pôsobil ako psychológ na gymnáziu, predtým ,vychovávateľ v špeciálnej internátnej škole pre deti s ADHD v Bratislave. Do konca roka pracoval ako výchovný poradca na gymnáziu, v súčasnosti sa realizuje aj v Lige za duševné zdravie ako projektový manažér. Okrem toho vedie OZ Slovenská ADHD asociácia a je členom našej Komisie školstva, športu a kultúry.
Poznáte ho taktiež ako psychológa s ADHD, ktorý vďaka vlastnej diagnóze rozumie deťom aj dospelým trpiacim poruchami pozornosti. 

Blíži sa záver školského roka. Ako by mali podľa vás rodičia reagovať na zlé známky na vysvedčení u dieťaťa?
Otázka je, prečo má zlé známky, ako odzrkadľujú jeho výkon, aké sú tam faktory a či je to vôbec dôležité pre jeho ďalší postup. Od toho treba potom odvíjať výšku zhrozenia a paniky. (smiech) 
Pretože poznám žiakov, ktorí majú trojky, štvorky a sú s tým v pohode. Lebo sú na gymnáziu, ktoré ich má pripraviť všeobecne, väčšina predmetov ich nezaujíma a oni vedia, kam chcú ísť po škole.

Keď ste pracovali ako školský psychológ, chodili za vami žiaci, ktorí sa obávali koncoročných hodnotení?
Ani nie. Skôr za mnou chodili rodičia s tým, že sa učiteľ správal nevhodne k ich dieťaťu. Hlavne k deťom, deti ktoré sa navonok správajú normálne, ale z nejakého dôvodu má s nimi učiteľ problém. A ja sa neviem zbaviť podozrenia, že niekedy to je len preto, že majú napísané, že sú integrované, majú ADHD či Aspergerov syndróm. Ľudia majú vo všeobecnosti tendenciu správať sa k druhým podľa toho, aké, často neuvedomované, očakávania od nich máme. A môže to viesť k tomu, že učitelia vopred predpokladajú „špeciálne“ správanie a školský výkon od detí s oficiálnou integráciou.

Ako by sa teda mali učitelia k integrovaným žiakom správať?
Myslím si, že keby mali lepšiu prípravu – špeciálnopedagogickú aj psychologickú - tak by boli oveľa pokojnejší pri práci s takýmito žiakmi. Podľa mňa nie sú, vo väčšine prípadov, potrebné "špeciálne" metódy práce, alebo prístup, ktorý by sa významne líšil od prístupu k "bežnému" dieťaťu. Aj dospelým ľuďom, zvlášť tým impulzívnejším a nepokojnejším, môže zamestnanie rúk a teda vhodná ventilácia nadmernej aktivity, pomôcť zlepšíť pozornosť a teda aj svoj pracovno - študijný výkon. Aj ja som mal kľúčenku s mincou, ktorá sa krútila alebo som sa "hral" s gorálkami, alebo iným predmetom, ktorý pomocou senzorickej stimulácie vo výsledku mozog upokojovali. 
Keď som bol nervózny, pomáhalo mi to upokojiť sa a samoregulovaťsa. Niektorí učitelia sú však nastavení tak,že to je v škole neprípustné napriek tomu, že to žiakovi pomáha zlepšovať jeho výkon. 
Aj deti ktoré majú problém s hyperaktivitou, by sa mohli postaviť, urobiť pár krokov, natiahnuť sa a posadiť sa späť alebo si z vopred určenej krabice vzalo nejakú pomôcku na sústredenie. Samozrejme v súlade s ostatnými pravidlami triedy, ako neubližovanie a nevyrušovanie iných. Prečo by toto nemohlo byť pravidlo v každej triede? 

Ste členom Komisie školstva, športu a kultúry. Čo by ste chceli presadiť v Lamači?
Stále hľadám spôsoby, ako sa dá školám pomôcť inak ako zvrchu od štátu a samosprávy. To súvisí aj s mojou prácou pre Ligu za duševné zdravie, kde som v projekte Koalícia škôl za duševné zdravie. Poskytujeme školám nástroj na online meranie duševnej pohody žiakov a pedagogického zboru. Následne ich sprevádzame pri transformácii školskej klímy smerom k bezpečnému a podporujúcemu prostrediu, kde sa žiaci môžu učiť čo najefektívnejšie. Chcel by som pomôcť základnej škole v Lamači hľadať cesty, ako duševné zdravie zlepšovať. Taktiež by som rád získal vhľad do fungovania samosprávy, Aby som mohol efektívnejšie hľadať spôsoby prepájania toho "hore" a toho "dole".

Ste známy ako psychológ s ADHD. Dnes sa každé druhé živšie a neposednejšie dieťa označí ako ADHD, pričom to je nezmysel. Čo si však všímať u detí? Kedy skutočne pri podozrení na ADHD zbystriť pozornosť? 
ADHD sa u veľmi malých detí prejavuje najmä hyperkativitou. Tým, že dieťa nápadne viac ako jeho veková skupina nedokáže zostať pri jednej činnosti, oveľa častejšie prechádza z činnosti do činnosti, keď je oslovené, oveľa menej reaguje na pokyny, hlavne ak je na niečo zamerané. Keď mu niečo poviete, oveľa rýchlejšie na to zabudne a ide robiť to, čo chce robiť – významne zvýšená impulzivita. Častokrát je veľmi nápadná emocionálna disregulácia – emócie oveľa viac lietajú, je viac radostné, až euforické, oveľa rýchlejšie prepukne do plaču, častejšie je jedovaté. Ak má dieťa nejaké prejavy, ktoré sú napadné odlišné od priemeru jeho vykovej skupiny, odporúčam kontaktovať Centrum včasnej intervencie, alebo centrum poradenstva a prevencie (CPaP)

To, čo ste opísali, však sedí na množstvo detí...
Ďalšími faktormi sú nevhodná strava a elektronika. Tie zvyšujú nepozornosť a hyperaktivitu. Keď je dieťa celý deň na tablete, pritom neustále pojedá sladkosti a zrazu mu to zoberiete, tak ste mu spôsobili malý rýchly absťák.  Bude pravdepodobne nepokojnejšie, nepozornejšie, môže reagovať podráždene až výbuchom hnevu. To isté sa stane aj dospelým. Len u ľudí s ADHD je to prítomné stále, aj keby si dali pauzu od elektroniky a stresu, budú stále takto fungovať. 

Keď by sa potvrdilo ADHD u dieťaťa, najväčšia obava rodičov asi je, či bude  schopné fungovať v rámci možností normálne. Vám sa podarilo vyštudovať vysokú školu a ste žiarivým príkladom toto, že sa nekončí svet a dá sa to dobojovať.
Mne sa to síce podarilo, ale vysokú školu som študoval osem rokov, bol som päť rokov v terapii a tri roky na antidepresívach kvôli úzkosti a depresivite... :)
S touto diagnózou sa dá viesť úplne plnohodnotný život. ADHD tu bolo vždy, kopec úspešných ľudí ho má aj v dospelosti. Najdôležitejšie je nájsť vhodné prostredie, dostatočne šikovných učiteľov. Taktiež vybrať dobré krúžky, kde by na dieťa nikto nekričal za to, že nevie obsedieť – niečo ako parkúr či box. A potom voľba vhodnej strednej školy. Nemá zmysel posielať dieťa na gymnázium, aj keď je inteligentné, ak sa bude vyslovene trápiť a táto skúsenosť by ho mala negatívne poznačiť na zvyšok života. 
Radšej nech robí niečo, čo ho vnútorne motivuje a potom prežije na škole aj tých horších učiteľov. Hlavne nech ho to baví. Lebo potom skončí na gymnáziu tak ako ja. Mňa to aj trochu bavilo, ale nevedel som sa doma učiť , tak som sa učil vždy tesne pred hodinou. Problém bol, že mi to vždy stačilo a nikdy som sa nenaučil pripravovať sa doma. Potom sa to na vysokej škole v Brne, kde som sa ocitol bez dozoru a priamej podpory, začalo “sypať”. Lebo vysoká škola je oveľa náročnejšia na organizáciu a samostatnosť. 

Ako zasahuje ADHD do vášho života?
Z jedného uhla pohľadu mi zasahuje do práce pozitívne, lebo mi množstvo klientov hovorí, že ich „konečne“ nejaký psychológ chápe, keďže sa boríme s tým istým problémom, aj keď kontext je samozrejme iný. Naučil som sa s tým žiť a bolo by mi tráplne si na to zakladať svoju identitu. Ja neočakávam od svojho okolia špeciálne zaobchádzanie, alebo nebodaj ľútosť. Množstvo ľudí je na tom horšie ako ja. 
Stále mi však cítim veľký priestor na zlepšenie svojich zručností... Je to problém, keďže sa snažím viesť občianske združenie Slovenská ADHD asociácia.
Rezervy cítim aj pri udržiavaní dostatočne zdravej životosprávy a organizácii voľného času. Veľa ľuďom pomáha keď má partnera, čo ja nemám a musím na všetkom pracovať sám. 
Taktiež pracujem na podcaste Full ADHD pre Rádio Expres, no aj túto prácu som si prispôsobil tak,aby som ju vedel robiť. Prípravu si nerobím, spíšem len zopár bodov a idem na to. Lebo keby som mal urobiť dobrú prípravu, podcast nikdy nevznikne. Musím behať, byť živý, stretávať sa, fungovať inak ako tradičný manažér aj v práci. Veľa ADHD v živote je o tom prispôsobovať si prostredie na svoje nároky a hľadať si to, čo človeka vnútorne motivuje. 
MARÍNA GORGHETTO