ALENA PETÁKOVÁ: „Splnila som si všetko, čo som si ako riaditeľka predsavzala.“

Dátum: 9. 7. 2026

Mnohí Lamačania si Základnú školu na Malokarpatskom námestí už ani nevedia predstaviť bez Aleny Petákovej. Po 24 rokoch vo funkcii riaditeľky a takmer 40 rokoch práce v školstve odchádza do zaslúženého dôchodku. Za ten čas sa jej podarilo vybudovať modernú školu, ktorá je pre mnohé generácie detí miestom vzdelávania, priateľstiev aj nezabudnuteľných zážitkov. Ďakujeme jej za dlhoročnú prácu, odhodlanie a starostlivosť, ktorú škole venovala. V rozhovore spomína na najkrajšie aj najnáročnejšie obdobia svojej kariéry a prezrádza, s akými pocitmi odchádza.

Po koľkých rokoch zatvárate dvere riaditeľne naposledy?

Po 29 rokoch. Dvadsaťštyri rokov som bola riaditeľkou a päť rokov som bola učiteľkou. V roku 1986 som nastúpila ako začínajúca učiteľka. Potom som bola na materskej dovolenke a následne som bola preložená, keď sa škola rozdelila na dve časti, pretože bolo veľa detí. Pôsobila som ako učiteľka na Borinskej ulici.

Aké pocity vo vás prevládajú?

Veľmi zmiešané. Na jednej strane sa teším na svoju budúcnosť, na oddych a uvoľnenie od všetkého. Na druhej strane vypadnem zo školského zhonu a nebudem mať s ním už taký intenzívny kontakt. Nemôžem povedať, že je to smútok, pretože si myslím, že som urobila kus práce a školu sa mi podarilo posunúť dopredu. Splnila som si to, čo som si predsavzala na začiatku v roku 2002, a odchádzam s pocitom uspokojenia.

Nechávate si ešte nejakú prácu v školstve? Aby ste v ňom jednou nohou zostali?

Učiť už nechcem. Deti sú iné, generácia je iná a myslím si, že toto by mali robiť mladší. Nejaký kontakt so školstvom však pravdepodobne budem mať, pretože som dostala niekoľko ponúk. Je na mne, ako sa rozhodnem. Či budem na dôchodku len oddychovať, alebo ešte niečo prijmem.

Pamätáte si svoj prvý deň vo funkcii riaditeľky?

Áno. Veľmi ma prekvapil vtedajší starosta pán Šramko, ktorý ma uviedol do funkcie. Pozval ma na stretnutie, kde ma predstavil ostatným, a hneď som mala aj prehovoriť. Od začiatku to bol šok a jedno prekvapenie za druhým, čo sa nieslo celým obdobím môjho riaditeľovania. Ani jeden deň nebol taký, že by vyšiel presne podľa mojich plánov. Každý deň priniesol niečo nové a nečakané.

Ako by ste zhodnotili svoje pôsobenie v Lamači?

Lamač mi veľmi prirástol k srdcu. Mala som pocit, akoby som sem patrila. Svoju prácu som milovala a práve to ma napĺňalo a uspokojovalo.

Čo vám bude z našej školy chýbať najviac?

Určite ľudia, ktorí tu pracovali a pracujú, samozrejme aj deti a všetky aktivity, ktoré sme spoločne vytvárali. Vždy ma dojímalo, čo všetko deti dokázali vytvoriť a dosiahnuť. To bol hnací motor mojej práce – vytvárať im podmienky na rozvoj, aby napredovali a zároveň si vedeli školské roky užiť.

Vždy som zastávala názor, že škola nemá byť iba o drile, učení a získavaní vedomostí. Má deťom prinášať aj zážitky. Preto sme organizovali projektové týždne, rôzne podujatia a aktivity. Aj teraz prebieha celý týždeň plný zábavných aktivít pre deti. Chcela som, aby dostali kvalitné vzdelanie, ale zároveň aby sa v škole cítili dobre, nadväzovali priateľstvá a zažívali krásne detstvo.

Ako sa z vášho pohľadu za tie roky zmenili deti? Ak sa teda zmenili. Alebo sú deti stále deťmi?

Deti sú stále deťmi, ale zároveň sa zmenili. Zmenila sa spoločnosť, prostredie aj spôsob života. Deti v tom všetkom vyrastajú a prirodzene preberajú podnety zo svojho okolia.

Myslím si, že dnešné deti to majú v niečom ťažšie. Existujú sociálne siete a množstvo technologických vymožeností. Neustále sú vystavené obrovskému množstvu podnetov a musia si vyberať, čo je pre nich správne. A na to, že sú to ešte deti, je to veľmi náročná úloha. Preto je dôležitá úloha rodičov, ktorí by mali deti chrániť pred tým, čo pre ne nie je vhodné. Niekedy mám však pocit, že ani rodičia si nie sú istí, čo je pre deti správne a čo nie.

Často sa stretávam s veľmi ochranárskym prístupom rodičov, čo v minulosti nebývalo. Kedysi rodičia stáli za svojimi rozhodnutiami a zároveň dôverovali škole. Dnes mám niekedy pocit, že bezvýhradne veria dieťaťu a držia nad ním ochrannú ruku. Občas mi rodičia rozprávajú situácie, akoby sedeli vedľa svojho dieťaťa celý deň v lavici. Nechcú pripustiť, že učiteľ alebo odborník, ktorý s dieťaťom pracuje, má často väčší nadhľad na jeho správanie. Dieťa sa totiž v kolektíve správa inak ako doma.

A čoraz častejšie sa stáva, že keď už v prvej či druhej triede upozorňujeme na nejaký problém a škola je za „toho zlého“, v siedmom alebo ôsmom ročníku príde rodič s otázkou, čo má robiť. Vtedy už býva často neskoro. Mal počúvať už na začiatku, keď ho škola na problém upozorňovala.

Na čo ste počas svojho pôsobenia najviac hrdá?

To je veľmi ťažká otázka. Asi na to, čo sa mi podarilo v škole vybudovať. Na materiálno-technické zázemie, na to, ako sa bývalí žiaci vracajú a spomínajú na školu v dobrom. Veľmi mi záležalo na kvalite vzdelávania a na tom, aby naši absolventi mali na stredných školách pevné základy.

Keď mi bývalí žiaci hovoria, že zo základnej školy odišli dobre pripravení a vedomosti využívali aj na strednej škole, veľmi ma to teší. Mnohí spomínajú napríklad kvalitnú výučbu angličtiny, z ktorej čerpali celé ďalšie roky. Na to som asi najviac hrdá. Rovnako aj na výborné výsledky v Testovaní 9, ktoré sme si dokázali dlhodobo udržiavať. To je pre mňa veľké zadosťučinenie.

Existuje niečo, čo sa vám nepodarilo dokončiť a rada by ste to odkázali svojmu nástupcovi?

Toho je veľa a môj nástupca bude mať určite čo robiť. Pokiaľ ide o budovu školy, veľmi dôležité bude dokončiť zateplenie. Rovnako bude potrebné vyriešiť klimatizáciu, pretože počas leta sa tu už veľmi ťažko funguje.

Potom bude potrebné ďalej rozvíjať a zveľaďovať všetko, čo je už nastavené. Niektoré veci sa majú dokončiť ešte do konca školského roka. Ide napríklad o dobudovanie niektorých odborných učební. Verejné obstarávanie už prebehlo, takže ešte pred mojím odchodom budem môcť vidieť nové a pekné priestory.

Čo sa týka výchovno-vzdelávacieho procesu, čaká ho veľká výzva v podobe zavedenia reformy do praxe. Ja osobne som s reformou veľmi nesúhlasila a nemyslím si, že je pripravená dobre alebo že prinesie deťom výrazný prínos. Budem však veľmi rada, ak sa v tomto budem mýliť. Zavádzanie nového školského vzdelávacieho programu znamená opäť pripravovať všetko nanovo, prepracovať osnovy, zapracovať zmeny do jednotlivých predmetov a zároveň sa vyrovnávať s nedostatkom učebníc. Je to ďalšia etapa a zároveň veľká výzva.

Zastavme sa pri pandémii koronavírusu, ktorú ste si odžili naplno a zastihla nás všetkých nepripravených. Na čo si z tohto obdobia spomínate najintenzívnejšie?

Na obrovské množstvo práce a množstvo nových vecí, ktoré sme sa museli naučiť. Prakticky zo dňa na deň sme sa museli vzdelávať v oblasti informačných technológií a zároveň zaškoliť všetkých učiteľov. Ja aj pani zástupkyne sme trávili pri tom soboty, nedele a boli sme neustále na telefóne.

Pomáhali sme kolegom, ktorí nemali blízky vzťah k počítačom ani internetu. Doslova sme pre nich pripravovali slovníčky pojmov, vysvetľovali anglické výrazy a učili ich pracovať s novými systémami. Bolo to neuveriteľne veľa práce a veľmi intenzívne obdobie.

Dodnes si nie som istá, či všetko úsilie, ktoré sme do toho vložili, prinieslo deťom očakávaný efekt. Som presvedčená, že vzdelávanie priamo v škole sa nedá ničím nahradiť. Online výučba síce fungovala, ale po návrate detí do škôl sa ukázalo, že mnohé vedomosti si neosvojili tak, ako by bolo potrebné. Spoločne sme síce strávili čas, ktorý bol zmysluplne využitý, ale nepriniesol také výsledky, aké sme očakávali. Veľa učiva bolo potrebné opakovať znova po návrate do prezenčného vyučovania.

Náročné bolo aj to, že som niesla veľkú zodpovednosť za rozhodnutia, či sa škola otvorí alebo zostane zatvorená, ktoré skupiny detí nastúpia do školy a ktoré nie. Neustále sme riešili otázku, či sa vírus nezačne šíriť a či nebude potrebné školu opäť zatvoriť.

Tieto rozhodnutia boli vo veľkej miere na mne a na vtedajšom starostovi pánovi Baňackom. Telefonovali sme si aj neskoro večer počas víkendov a riešili, ako budeme postupovať nasledujúci deň. Ukázalo sa však, že väčšina rozhodnutí, pri ktorých sme školu nechali zatvorenú, bola správna. Počas jedného školského roka sme napríklad vytvorili až 35 rôznych rozvrhov. Neustále sa niečo menilo, triedy sa delili na skupiny a organizácia bola veľmi náročná.

Ďalšie náročné obdobie prišlo po návrate detí do škôl. Zistili sme, že stratili časť sociálnych zručností. Bolo potrebné zamyslieť sa nad tým, ako ich podporiť, aby sa opäť naučili prirodzene komunikovať, spolupracovať a fungovať v kolektíve.

Popri dobiehaní učiva sme sa museli venovať aj budovaniu vzťahov medzi deťmi a obnovovaniu fungovania triednych kolektívov. Preto sme zaviedli nový predmet Rozvoj sociálnych zručností. Triedy majú raz týždenne hodinu s triednou učiteľkou alebo školskou psychologičkou, aby sa mohli venovať práve týmto témam a naučili sa opäť fungovať ako kolektív.

Podarilo sa?

Myslím si, že áno. Dnes už má predmet Rozvoj sociálnych zručností trochu inú funkciu, ale stále som presvedčená, že má svoje opodstatnenie a že je pre deti prínosný.

Počas vášho pôsobenia škola prešla zložitou rekonštrukciou a modernizáciou, o čom sme veľakrát písali aj v Lamačanovi. Čo vás pri tomto všetkom stálo najviac síl?

Možno to bolo ešte náročnejšie obdobie ako pandémia. Najťažšie bolo obdobie, keď nám otvorili strechu a nechali ju v takom stave, pretože sa ukázalo, že navrhnuté riešenia nezodpovedajú skutočnej situácii. Nadstavbu nebolo možné realizovať spôsobom, aký bol pôvodne naplánovaný. Strecha zostala viac-menej otvorená a zakrytá len fóliami. Do tried nám zatekalo a počas dažďov voda prenikala až na prízemie. Padali kazetové stropy, múry boli premoknuté a voda tiekla okolo okien doslova prúdom.

Každé ráno som musela prísť do školy a skontrolovať, v ktorých triedach sa bude dať vyučovať. Následne sme hneď riešili presuny tried do náhradných priestorov. Pani upratovačka a pán školník každé ráno odstraňovali následky zatekania. Postupne sme začali každý deň zakrývať lavice, nábytok a vybavenie tried fóliami, aby sme ich ochránili pred vodou. Ráno sme ich len odstránili a mohlo sa začať vyučovanie.

Keby sme k tomu nepristupovali takto zodpovedne, po skončení rekonštrukcie by bolo potrebné rekonštruovať aj veľkú časť pôvodnej školy. Mnohé veci sa nám podarilo zachrániť, niektoré boli zničené. Následne prišla inventarizácia škôd a počas celých prázdnin sa opravovalo, maľovalo a obnovovali sa poškodené priestory. Po dokončení nadstavby bolo potrebné dať dokopy prakticky celú školu.

Boli chvíle, keď ste si povedali, že sa to už nedá zvládnuť?

Áno, neraz.

Keď sa dnes pozriete na školu, vidíte v nej aj kus svojho životného príbehu?

Určite áno. Bolo to moje prvé pracovné pôsobisko a zároveň aj moje posledné.

Kto bol počas tých rokov vašou najväčšou oporou?

Hlavne rodina a kolegovia, ktorí vždy pochopili, keď bolo treba priložiť ruku k dielu. Nebyť súdržnosti kolektívu, neotvorili by sme v septembri 2023 školu po nadstavbe a pravdepodobne by som v škole tak dlho nevydržala. Oporou mi boli od začiatku riaditeľovania pani zástupkyne. Tým, že sme si ľudsky rozumeli, tak sme dokázali viesť školu v jednom duchu, a to potom prenášať do kolektívu a budovať ducha školy.

Čo vás dokázalo po náročnom dni opäť postaviť na nohy?

Mám veľmi rada turistiku, prírodu a fyzickú aktivitu. Práve fyzická práca, pobyt v záhrade alebo turistika mi vždy pomohli načerpať novú energiu.

Ktorý okamih si odnášate v srdci ako ten najkrajší?

Nad tým som sa ešte veľmi nestihla zamýšľať. Takých okamihov bolo počas rokov naozaj veľa. Veľmi rada však spomínam na projektový týždeň, počas ktorého mala každá trieda prečítať jednu knihu podľa vlastného výberu a následne ju rôznymi spôsobmi odprezentovať. Záverečné prezentácie som viedla ja, takže som mohla sledovať prácu detí od prvákov až po deviatakov. Bolo nádherné pozorovať, ako sa mení ich vzťah ku knihám, ich kreativita a spôsob, akým dokázali jednotlivé zadania vypracovať a prezentovať. To bol jeden z momentov, ktoré mi prinášali veľkú radosť.

Akú radu by ste dali novému riaditeľovi?

Veľmi dôležitý je kolektív ľudí, ktorých vedie. Preto by som mu poradila, aby venoval veľkú pozornosť budovaniu dobrých vzťahov na pracovisku a nepodceňoval význam žiadnej pracovnej pozície. Každý človek v škole tvorí časť mozaiky. Ak niekde niečo nefunguje, prejaví sa to na fungovaní celej školy. Vedenie školy musí držať spolu, nemôže sa rozchádzať v názoroch a smerovaní. Ak všetci ťahajú za jeden povraz, škola môže napredovať.

Keď raz prejdete okolo školy ako obyčajná návštevníčka, čo by ste si želali, aby po vás v Lamači zostalo?

Pevne verím, že si na mňa budú spomínať v dobrom ako na riaditeľku. Touto cestou chcem poďakovať všetkým, s kým som počas môjho pôsobenia pracovala, ktorých som počas môjho pôsobenia stretla alebo sa ich moja práca nejako dotkla. Prosím, na zlé zabudnite a na to dobré spomínajte.