Dušan Bakoš: Lamač bol veľmi dobrou voľbou
Dátum: 9. 11. 2026
Profesor Dušan Bakoš oslávil v júni osemdesiatku a zároveň päťdesiat rokov života v Lamači. Počas Rozálskych hodov si prevzal ocenenie starostu ako osobnosť Lamača. Je predsedom Správnej rady Nadácie Milana Rastislava Štefánika a pomáha uchovávať jeho odkaz. Rozprávali sme sa s ním o vede, cestách po svete aj o tom, prečo sa vždy rád vracal domov.
V Lamači žijete už päťdesiat rokov. Čo pre vás znamenalo ocenenie starostu, ktoré ste získali počas Rozálskych hodov?
Moja osemdesiatka, ktorú som oslávil v júni, sa spája aj s päťdesiatimi rokmi bývania v Lamači. Ocenenie ma potešilo. Vnímal som ho ako uznanie práce, ktorú som celý život robil s radosťou, ale aj ako potvrdenie toho, že sem patrím. Cítil som sa naozaj ako Lamačan. Rád by som tu ešte niekoľko rokov prežil v dobrom zdraví. Čoraz viac si uvedomujem, že rozhodnutie usadiť sa v Lamači bolo veľmi dobré.
Čím vám Lamač za tie roky prirástol k srdcu?
Keď som bol mladší, so susedmi sme hrávali futbal. Neskôr som veľa cestoval a často som odchádzal z domu s kufrom v ruke. Na Lamači sa mi páči, že je to menšia mestská časť. Dnes tu máme všetko, čo potrebujeme, obchody sú nablízku a dobré je aj dopravné spojenie. Je to príjemné miesto na bývanie.
Kam sa v Lamači najradšej vyberiete na prechádzku?
Rád som chodieval do lesa a chodím tam dodnes. Vyberiem sa do záhrad, na Klanec alebo ešte ďalej na Kačín. Lesopark mi prirástol k srdcu.
Musíme sa opýtať aj na Bakošovu ulicu. Bývali ste niekedy na nej?
Nie, osobne som tam nebýval, hoci som tam mal priateľov. S Bakošom, po ktorom je pomenovaná, nie sme blízka rodina. O tejto vetve však vieme.
Celý profesijný život ste zasvätili makromolekulovej chémii. Ako by ste laikovi vysvetlili, čomu ste sa venovali?
Známejším slovom pre makromolekuly sú polyméry. Predstavte si ich ako veľké molekuly zložené z množstva menších článkov. Máme ich všade okolo seba, hoci si to často ani neuvedomujeme. Ja som sa venoval najmä prírodným polymérom. Na ich základe sme vyvíjali biomateriály, ktoré sa dajú využiť v medicíne.
Na Slovensku sme založili vedeckú školu biomateriálov. Spolupracovali sme s odborníkmi z medicíny a niekoľko výsledkov nášho výskumu sa podarilo dostať aj do klinickej praxe.
Kde sa tieto materiály využívali?
S profesorom Kollerom, ktorý pôsobil na pracovisku popálenín a rekonštrukčnej chirurgie v Ružinove, sme sa venovali biosyntetickej náhrade kože. Uplatnila sa pri liečbe popálenín a hojení rán, ale najmä v stomatológii ako náhrada sliznice. Istý čas sme sa s kolegom z fakulty venovali aj vývoju kostných výplní, v ktorých sa spájali anorganické materiály s biopolymérmi.
Ste spoluautorom patentu na biologicky rozložiteľné plasty. V čom sú výnimočné?
Pracovali sme so zmesami polymérov, ktoré pochádzajú z prírodných zdrojov. Niektoré produkujú baktérie, iné vznikajú pri fermentácii. Ich výhodou je, že sa dokážu v prírode rozložiť.
Mohli by sa z nich vyrábať napríklad poháriky či slamky?
Aj to je možné, ale naše zmesi sú pomerne drahé. Väčší zmysel preto dávajú pri špeciálnych použitiach, pri ktorých sa do nich oplatí investovať.
Pôsobili ste v USA, Taliansku, Španielsku, Kanade aj Austrálii. Ktorý pobyt vás najviac ovplyvnil?
Každý bol niečím zaujímavý. Učil som sa španielčinu a veľmi som túžil dostať sa do Španielska. V deväťdesiatych rokoch sa mi to podarilo. Rozvíjal som tam jednu z oblastí výskumu biomateriálov, ktorej som sa začal venovať už doma. Spoznal som profesorku, s ktorou sme pripravili medzinárodný projekt. Dokonca sme s rodinou uvažovali, že sa na pár rokov do Španielska presťahujeme. Profesorka však ochorela a zakrátko zomrela. Projekt sa tým skončil. Neskôr som sa stal dekanom, čo moje možnosti vycestovať na dlhší čas obmedzilo.
Silným zážitkom bolo aj prednáškové turné po Austrálii. Dekanovi univerzity v Sydney sa páčil odbor, ktorý som predstavil, a ponúkol mi miesto hosťujúceho profesora na dva roky. Na Slovensku som však mal rozbehnuté projekty a nemohol som ich opustiť.
Popri vlastnom výskume ste vychovali viacero vedcov. Čo ste sa snažili odovzdať svojim doktorandom?
Aj keď som bol dekanom, vždy som mal v laboratóriu dvoch doktorandov. Sám som sa naučil robiť vedu v Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied, ktorý bol vtedy špičkovým pracoviskom. Chcel som, aby aj moji doktorandi získali skúsenosti vo svete, preto museli absolvovať pobyt v zahraničí.
Teší ma, kam sa mnohí z nich dostali. Jedna moja bývalá doktorandka je dnes profesorkou, ďalšia prorektorkou. Iný doktorand pôsobí v Kanade a vedie významné laboratórium, ktoré sa zaoberá aj využitím polymérov na zlepšenie vlastností asfaltu.
Aj po osemdesiatke zostávate činný na univerzite. Čomu sa venujete dnes?
Ako emeritný profesor pracujem s mladými ľuďmi a snažím sa im pomáhať. Rád napíšem odborný článok, písanie mi nikdy nerobilo problém. Venujem sa aj písaniu kníh.
Čo vám pomáha zostať aktívnym?
Dôležité je nevypadnúť zo dňa na deň z rytmu. Samozrejme, dnes už robím veci inak. Kedysi som pôsobil súčasne v desiatich vedeckých radách a veľa cestoval. Na to by som si už netrúfol. Keď ma môj bývalý doktorand pozýval do Kanady a ponúkol mi, že mi zaplatí letenku v biznis triede, povedal som mu, že už sa mi nechce. (smiech) Aktivita je však stále dôležitá, aj tá fyzická.
Čo by ste odkázali mladým Lamačanom, ktorí premýšľajú o svojej budúcnosti či vedeckej dráhe?
To isté, čo hovorím svojim vnukom: učte sa, čítajte a hýbte sa. Páči sa mi, že pod oknami máme ihriská a vidím na nich deti aktívne sa hrať. Vzdelávanie a pohyb treba rozvíjať už na základnej škole.
Technické štúdium je náročné a na univerzite vidíme, aká dôležitá je dobrá príprava zo strednej školy. Niektorým študentom musíme pomáhať doplniť si základy matematiky. Preto by som mladým odporučil, aby svoju prípravu nepodcenili.
