Ivana Valachová: „Keď vypukla vojna na Ukrajine vedela som, že by som mala niečo urobiť.“

Dátum: 2. 1. 2023

Ivana Valachová má na starosti potravinovú pomoc odídencom z Ukrajiny. Koordinuje zbierky, pripomína ich aktuálnosť na internete a robí pravidelné cielené nákupy. Je jednou zo skupiny ľudí, ktorí sa na pomoci podieľajú. A ako sa jej to stalo? „Tak, ako mnohým ďalším. Keď vypukla vojna na Ukrajine, bol to šok. Mala som pocit, že by som mala niečo robiť, ale nevedela som čo. Vedela som, že sa nemôžem dvihnúť a ísť pomáhať na hranice, lebo tu mám rodinu a záväzky. A tak som sa skúšala napojiť na rôzne výzvy kde hľadali dobrovoľníkov, no bez odozvy. Na prelome februára a marca som sa dozvedela, že na ubytovni Siesta v Lamači je ubytovaných väčšie množstvo odídencov z Ukrajiny. Pridala som sa k skupine dobrovoľníkov, ktorí už situáciu riešili a pomáhala som tam, kde bolo potrebné. Spočiatku sme riešili oblečenie, hľadali sme školy, organizovali sme učenie slovenčiny. Podarilo sa mi v spolupráci s našou riaditeľkou vybaviť priestory na kurzy v jedálni školy,“  začína svoje rozprávanie učiteľka na základnej škole Marie Montessori v Lamači.

Ako ste sa dostali k agende potravinovej pomoci?
 Neskôr sme išli na spoločný výlet s ukrajinskými rodinami do lesa, čo bola cesta, ako sa zoznámiť, ako ich spoznať a zistiť, čo potrebujú. Mesiace plynuli a ja som sa dostala k agende potravín. Veľa ľudí totiž do Siesty nosilo množstvo jedla. Vznikla potreba túto oblasť koordinovať, začala som v tom robiť prehľad, zverejňovať tabuľky a písať výzvy na internet. A zrazu ma oslovovali úplne cudzí ľudia s tým, že nemajú čas pomôcť, ale dali mi 200 eur, aby som išla nakúpiť potraviny. Bola to zaujímavá situácia. (úsmev)

Na potraviny bola vyhlásená aj finančná zbierka.
 Mnoho ľudí totiž chcelo pomáhať, ale bolo pre nich jednoduchšie poslať peniaze ako nosiť jedlo.  V spolupráci s jednou maminou z našej školy sme cez portál Donio rozbehli zbierku, ktorá bola neskutočne úspešná. Nakoniec sa nám vďaka dvom zbierkam podarilo vyzbierať viac ako 9000 eur. Obe zbierky zastrešilo občianske združenie Čarodejník z krajiny, o.z. V spolupráci s Občianskym združením sv. Margity sme podali aj žiadosť o grant na Konferenciu biskupov Slovenska. Získali sme aj ten, peniaze už prišli a my pokračujeme v nakupovaní jedla podľa potreby. na pravidelnej báze.

Ako reagovali na prítomnosť Ukrajincov Lamačania, keď zistili, že na ubytovni sú mamy, malé deti, starí ľudia.
 Potreba a túžba pomôcť bola živelná, ľudia sa do toho vedeli vcítiť. Mali sme tam tehotnú maminu, maminu s novorodencom, veľa maličkých detí, starých ľudí. Bolo to veľmi osobné pre každého z nás. Ľudia sa v začiatkoch snažili pomôcť čím vedeli. Potom sa to trochu upratovalo a okrem materiálnej pomoci sa veľa z nás dobrovoľníkov zameriavalo na integráciu Ukrajincov. Snažili sme sa ich zapojiť, aby sa tu cítili dobre a našli zázemie, čo bolo kľúčové. V Lamači to bolo extrémne úspešné, veľké množstvo rodín sa dokázalo osamostatniť, špeciálne takých, ktoré dokázali deti umiestniť do škôl  škôlok

Vnímali ste postupné opadnutie prvotného nadšenia pre pomoc a isté otupenie ľudí v čase?
 Stretla som sa s tým pri zbierkach, ale nikdy nie priamo. Keď som písala výzvy na sociálne siete, aby ľudia podporili zbierku, niektorí boli schopní napísať aj nepekné veci a útočiť štýlom kto pomôže Slovákom, kto pomôže dôchodcom. Ja som na to väčšinou reagovala, že môže pomôcť ktokoľvek, ale ja sa snažím pomáhať práve tu. Nerozumiem tejto argumentácii, moja pomoc sa predsa nevylučuje s pomocou niekomu inému.  

S akými problémami ste sa od konca februára ešte stretli?
 Veľký problém bol priestor. Majiteľ Siesty bol dlhú dobu veľmi ochotný, ale aj jeho možnosti boli limitované a snažil sa nás povzbudiť k tomu, aby sme našli nejaké iné riešenie. To prišlo v spolupráci s mestskou časťou Bratislava-Lamač, ktorá v polovici mája otvorila Centrum pomoci. Extrémne nám to pomohlo, pomoc sa zefektívnila a centralizovala do jedného miesta, kde sú až doposiaľ po ukrajinsky aj po slovensky hovoriaci zamestnanci. Keby sa centrum neotvorilo, neviem si predstaviť, ako by to fungovalo ďalej.  

Ako môžu odídencom z Ukrajiny pomôcť Lamačania?
 Po vianočných prázdninách pokračujeme od ďalej, financie na potraviny sú. Najlepšie je prísť sa osobne opýtať do Centra pomoci oproti pošte alebo napísať na lamačské facebookové stránky a skupiny, vždy sa to k nám dostane. Už to nie je tak, že je potrebné nosiť hocičo,vítaná je skôr cielená pomoc. Potraviny máme vykryté do februára vďaka spomínanému grantu. 
 Otázka je, ako sa situácia bude vyvíjať. Množstvo rodín odišlo na Ukrajinu, niektorésa však vrátili naspäť na Slovensko s tým, že sa tam ozaj žiť nedá. Uvidíme čo bude na jar.

Čo vám tento projekt dal?
 Veľa nových známych, veľa priateľov. Predtým som vedela len to, že Ukrajina  existuje. Teraz viem kde sú aké oblasti, poznám ľudí, ktorí sa tam vrátili, mám tam v mnohých prípadoch rodinu, niekedy je ťažké sledovať správy v novinách. A zároveň fascinujúce si s nimi písať. Človek číta šialenosti v médiách a oni to berú s ľahkosťou. Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale je obdivuhodné ich sledovať ako sa s tým vysporiadavajú, nedokážem pochopiť, ako to zvládajú, kde berú silu. Ale nejako to robia a ešte sa popritom dokážu usmievaťa mať bežný ľudský humor. Dalo mi to teda vzťahy s ľuďmi.

Rozhovor: Marína Gorghetto
 Foto: Archív Ivany Valachovej