JOZEF HLADKÝ „Mojou ambíciou je škola, do ktorej sa deti tešia.“
Dátum: 9. 9. 2026
Po jedenástich rokoch pôsobenia na Základnej škole na Malokarpatskom námestí sa Jozef Hladký postavil na jej čelo. Nový riaditeľ chce stavať na kvalitnom vzdelávaní, no zároveň vytvárať školu, do ktorej sa deti tešia, získavajú v nej zážitky a objavujú svoje silné stránky.
Na Základnej škole na Malokarpatskom námestí pôsobíte od roku 2015, takže ju veľmi dobre poznáte zvnútra. Kedy vám prvýkrát napadlo, že by ste ju raz mohli viesť ako riaditeľ?
Úprimne, tá myšlienka mi napadla už po pár dňoch, keď som do školy v roku 2015 nastúpil. 😊 Samozrejme, vtedy to bola skôr taká predstava do budúcnosti a vôbec som netušil, či a kedy by sa niečo také mohlo stať.
Potom však prešlo krásnych jedenásť rokov. Za ten čas som školu spoznal – poznám jej priestory, učiteľov, deti, rodičov, ale aj to, čo v škole funguje a kde máme priestor posunúť sa ďalej. Zároveň som mal možnosť sledovať prácu našej pani riaditeľky, ktorá školu dlhé roky veľmi dobre viedla a vytvorila pevné základy, na ktorých môžeme ďalej stavať. Keď sa rozhodla odísť do dôchodku, začal som o tejto možnosti uvažovať oveľa intenzívnejšie. Povedal som si, že ak mám k tejto škole vzťah, poznám ju a zároveň mám predstavu, kam by som ju chcel posunúť.
Myslím si, že dobrá škola potrebuje predovšetkým stabilitu a kontinuitu, ale zároveň aj nové nápady a energiu. Mojou ambíciou je preto zachovať to dobré, čo sa tu za roky vybudovalo, a zároveň postupne vytvárať školu, v ktorej sa budú dobre cítiť deti aj učitelia. Veľmi mi záleží na tom, aby sa deti do školy tešili, aby mali dostatok priestoru na pohyb, zážitky a rozvoj svojich schopností. Rovnako dôležité je pre mňa vytvárať učiteľom podmienky, v ktorých môžu svoju prácu robiť dobre, s energiou a radosťou. A možno práve preto som sa nakoniec rozhodol kandidovať. Keď už človek jedenásť rokov premýšľa, ako by sa niektoré veci dali robiť lepšie, príde chvíľa, keď si musí povedať: Tak dobre, skúsim to.
Čo bolo hlavným dôvodom, pre ktorý ste sa rozhodli uchádzať o funkciu riaditeľa?
Tých dôvodov bolo viac a boli pedagogické aj osobné. Jedným z najväčších impulzov bola určite pripravovaná kurikulárna reforma. Prichádzame do obdobia, ktoré môže byť pre slovenské školstvo veľmi dôležité. Reforma prináša veľa zmien, ale zároveň v nej vidím príležitosť premýšľať nad tým, ako má škola v 21. storočí vyzerať a čo by si z nej mali deti odniesť. Mňa osobne veľmi oslovuje predstava školy, ktorá nie je postavená iba na tom, koľko sa deti naučia, ale aj na tom, ako sa v škole cítia, čo zažijú a aké schopnosti si v nej vytvoria. Chcem, aby sme deti pripravovali na život. A práve riaditeľ má podľa mňa možnosť vytvárať podmienky, aby sa takéto veci mohli reálne diať. Druhým dôvodom bol prirodzený profesijný posun. Po jedenástich rokoch na jednom mieste som cítil, že nastal čas vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a skúsiť niečo nové. Ako učiteľ som mohol ovplyvňovať svoju triedu, svoje hodiny a svoje okolie. A práve to ma na tejto pozícii najviac láka. Nie samotná funkcia alebo titul, ale možnosť niečo budovať. Vytvoriť prostredie, v ktorom sa bude dobre pracovať učiteľom a do ktorého sa budú tešiť deti. Keď som si teda položil otázku, či chcem ďalšie roky iba hovoriť o tom, čo by sa v školstve dalo robiť lepšie, alebo sa pokúsim byť priamo pri tom, rozhodol som sa pre druhú možnosť.
Do riaditeľne prichádzate po Alene Petákovej, ktorá školu viedla 24 rokov. Je to veľký záväzok?
Určite áno. Prevziať školu po človeku, ktorý ju 24 rokov budoval, rozvíjal a ktorému sa podarilo vytvoriť veľmi dobre fungujúcu školu, je veľký záväzok aj zodpovednosť. Zároveň mám však veľké šťastie, že nepreberám školu, ktorú by bolo potrebné od základov meniť. Práve naopak. Škola má dobre nastavené procesy, fungujúci tím a množstvo vecí, ktoré sa tu rokmi vybudovali a na ktorých môžeme ďalej stavať. Veľmi si vážim aj to, že som mal v posledných mesiacoch možnosť byť pani riaditeľke bližšie a veľa vecí od nej načerpať. Mohol som vidieť, čo všetko táto funkcia prináša, ako sa jednotlivé situácie riešia a koľko práce je za tým, aby škola fungovala tak, ako má. Samozrejme, veľa vecí sa teraz ešte učím či spoznávam. Riaditeľská práca je veľmi široká a človek zrazu vidí množstvo vecí, ktoré ako učiteľ prirodzene nevnímal. Najväčší záväzok však cítim voči ľuďom. Pani riaditeľka si za tie roky získala rešpekt a dôveru kolegov, rodičov aj detí a vytvorila školu, ktorá má veľmi dobré meno. Chcem zachovať to, čo funguje, nadviazať na dobrú prácu, ktorú za sebou máme, a postupne pridať vlastné nové nápady a víziu. Ak sa nám podarí vytvoriť školu, v ktorej sa budú dobre cítiť deti, učitelia aj rodičia a zároveň budeme mať odvahu posúvať sa ďalej, budem to považovať za úspech.
Alena Petáková pri odchode hovorila, že jej vždy záležalo na tom, aby škola nebola iba o učení a vedomostiach, ale aby v nej deti získavali aj zážitky, priateľstvá a pekné spomienky na detstvo. Je vám takáto filozofia školy blízka?
Táto filozofia mi je veľmi blízka a myslím si, že práve slovo zážitok je v škole veľmi dôležité. Detstvo máme len jedno a základná škola je veľká časť detstva každého z nás. Keď sa detí o dvadsať rokov niekto opýta, čo si zo základnej školy pamätajú, pravdepodobne si nespomenú na poučky, ktoré sa naučili. Skôr si vybavia konkrétnych učiteľov, kamarátov, výlety, športové dni, školské akcie, súťaže, spoločné chvíle a situácie, pri ktorých sa smiali alebo niečo prvýkrát zažili - zážitky :) Chcem, aby bola škola miestom, kde sa deti učia, ale zároveň aj miestom, kde žijú, stretávajú sa, hýbu sa, tvoria, objavujú a vytvárajú si vzťahy a zážitky. A je to aj moja osobná filozofia. Chcem, aby sa deti do školy tešili. Nie každý deň bude dokonalý a škola nikdy nebude iba o zábave. Stále je to miesto, kde sa deti majú veľa naučiť a kde máme veľkú zodpovednosť za ich vzdelanie. Ale myslím si, že učenie, radosť a zážitky môžu ísť veľmi dobre aj " ruka v ruke " spolu. Ak sa nám podarí, aby si deti raz na svoju základnú školu spomenuli s úsmevom a povedali si, že tam zažili krásne obdobie svojho detstva, potom sme podľa mňa urobili veľkú časť našej práce dobre.
Ak by sme sa však o niekoľko rokov mali pozrieť na školu a povedať: „Toto je už rukopis Jozefa Hladkého“, čo by ste chceli, aby to bolo?
Vždy som mal taký vysnívaný scenár. Predstavujem si, že ľudia idú napríklad po Lamači, stretnú sa na ulici a pýtajú sa jeden druhého, čo majú nové a čo deti. Jeden odpovie, že jeho deti chodia do školy v Lamači. A ten druhý zareaguje: „Wow, a to si ich tam ako dostal?“ To by bol pre mňa asi ten najkrajší výsledok.
Poznáte školu ako vychovávateľ aj učiteľ, ste tu jedenásť rokov a dobre poznáte ľudí, ktorých teraz budete viesť. Aké je pre vás prejsť z pozície kolegu do pozície nadriadeného ľuďom, ktorí sú zároveň vašimi kamarátmi?
Je to určite jedna z vecí, nad ktorými som veľmi premýšľal. Poznám tých ľudí dlhé roky, s mnohými som pracoval ako kolega a s niektorými máme aj osobný vzťah. Teraz sa však moja pozícia mení a uvedomujem si, že budem musieť robiť rozhodnutia, ktoré nemusia byť vždy príjemné pre všetkých.
Myslím si však, že základom je dôvera, rešpekt a jasné pravidlá. Chcem byť riaditeľom, ktorý bude vedieť počúvať, ktorý bude dostupný a za ktorým môžu ľudia prísť, keď budú potrebovať pomoc alebo sa budú chcieť o niečom porozprávať. Zároveň ale musím vedieť povedať aj nie a urobiť rozhodnutie vtedy, keď je to potrebné. Nechcem, aby sa zmenil môj ľudský prístup len preto, že som sa stal riaditeľom. Chcem zostať Jojo, ktorého poznajú, ale zároveň byť riaditeľom, ktorý má zodpovednosť za celú školu. Verím, že dobrý riaditeľ nemusí byť od ľudí vzdialený. Práve naopak. Mal by byť súčasťou tímu, mal by ľuďom vytvárať podmienky na dobrú prácu, podporovať ich a zároveň od nich vedieť očakávať zodpovednosť.
A myslím si, že práve na tom bude stáť aj náš spoločný začiatok – na vzájomnej dôvere, otvorenej komunikácii a na tom, že budeme vedieť držať spolu ako jeden tím.
Budete vedieť oddeliť Joja kamaráta a Joja riaditeľa?
Myslím si, že áno. A zároveň si nemyslím, že by sa medzi nami muselo veľa vecí meniť. Pravidlá fungovania som mal nastavené už aj doteraz. Aj v súkromnej sfére som viedol menší tím ľudí, ktorí boli zároveň mojimi kamarátmi. Mali sme jasne nastavené pravidlá a vedeli sme, kde je hranica medzi kamarátstvom a pracovnou zodpovednosťou. Presne na tomto princípe by som chcel fungovať aj v škole.
Na jednej strane budem riaditeľ a budem musieť robiť rozhodnutia, za ktoré budem niesť zodpovednosť. Určite prídu aj situácie, keď budem musieť povedať nepríjemnú vec alebo urobiť rozhodnutie, ktoré nebude každému vyhovovať. S tým treba počítať.
Na druhej strane však nechcem, aby sa tým zmenil môj ľudský prístup. Hoci budem riaditeľ, stále zostávam tým istým človekom, ktorého kolegovia poznajú. Chcem, aby medzi nami zostala vzájomná dôvera, rešpekt a otvorená komunikácia – aby oni dôverovali mne a zároveň som ja mohol dôverovať im. Myslím si, že práve v tom je podstata dobrého tímu. Nemusíme byť všetci kamaráti, ale musíme si navzájom veriť, rešpektovať sa a vedieť spolu fungovať. A verím, že toto sa nám podarí.
Dlhé roky pracujete priamo s deťmi a ste zvyknutý byť medzi nimi. Neobávate sa, že vás riaditeľská agenda zatvorí do kancelárie?
Bol to jeden z bodov, nad ktorými som veľmi premýšľal, pretože práca s deťmi ma baví oveľa viac ako kancelárska práca. Zároveň si však nemyslím, že riaditeľ musí byť človek, ktorý väčšinu dňa presedí v kancelárii. Agendy je samozrejme veľa a pribudne jej ešte viac. Riaditeľ však podľa mňa nemá všetko robiť sám. Musí vedieť delegovať, dôverovať svojmu tímu a správne si rozdeliť úlohy. Práve preto som rád, že mám okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Chcem zostať čo najviac súčasťou každodenného života školy – stretávať deti na chodbách, byť pri školských aktivitách, rozprávať sa s učiteľmi a vnímať, čo sa v škole naozaj deje. Nechcem byť riaditeľom, ktorého deti poznajú iba z fotografií na dverách kancelárie. Chcem, aby vedeli, že som súčasťou ich školy a že za mnou môžu prísť. Samozrejme, začiatky ukážu, koľko času mi administratíva reálne zoberie. Ale verím, že ak budeme dobre spolupracovať a každý bude robiť svoju časť práce, čas na deti mi zostane. A ten si budem chcieť určite udržať.
Ste zakladateľom a šéftrénerom Atletiky JOJO, ktorej filozofiou je viesť deti k pohybu bez ohľadu na ich výkonnosť. Šport je evidentne veľkou súčasťou vášho profesionálneho života. Chceli by ste, aby sa pohyb a šport stali ešte výraznejšou súčasťou identity lamačskej školy, alebo sú vaše riaditeľské priority úplne inde?
Myslím si, že pohyb by mal byť jednou z kľúčových tém každej základnej školy, obzvlášť v dnešnej dobe, keď deti trávia čoraz viac času pasívne. Deti sa nezmenili – stále sa rady hýbu. Našou úlohou je vytvoriť im podmienky a ukázať im, že pohyb môže byť prirodzenou a radostnou súčasťou ich každodenného života.
Myslím si, že v škole máme veľmi dobrý tím ľudí, ktorí sú pre pohyb a šport rovnako zanietení ako ja, a verím, že na tom budeme ďalej stavať. Zároveň však nechcem, aby bol šport iba doménou telesnej výchovy. Pohyb by mal byť súčasťou života celej školy. Preto som si dal medzi svoje kľúčové priority, aby počas prvých piatich rokov pribudlo na našej škole ešte viac pohybu – viac možností športovať, viac aktivít a predovšetkým viac detí, ktoré sa budú hýbať s radosťou. A myslím si, že práve toto je dôležité – nechcem vychovať iba výkonných športovcov. Chcem, aby si každé dieťa našlo k pohybu svoj vzťah a aby ho pohyb sprevádzal aj v dospelosti.
Vaša predchodkyňa bola hrdá na kvalitu vzdelávania, výsledky Testovania 9 aj pripravenosť absolventov na stredné školy. Ako by ste chceli udržať kvalitu vzdelávania a kde, naopak, vidíte priestor na ďalší posun?
Čo sa týka výsledkov Testovania 9, dlhodobo dosahujeme nadpriemerné výsledky a aj v poslednom testovaní sme patrili medzi najúspešnejšie školy nielen v Bratislave, ale aj na Slovensku. Je to pre mňa veľký záväzok, pretože udržať takto nastavenú latku nebude jednoduché. Chcem preto určite pokračovať v tom, čo tu bolo dlhodobo dobre nastavené – či už ide o delenie skupín na angličtine, spôsob výučby matematiky alebo slovenského jazyka. Za týmito výsledkami však nie sú tabuľky ani čísla, ale predovšetkým ľudia – naši učitelia a zamestnanci. Mojou úlohou bude vytvárať im podmienky, aby mohli svoju prácu robiť dobre a s radosťou.
Zároveň si však myslím, že kvalitná škola nemôže byť iba o výsledkoch testovania. Chcem, aby sme deti pripravovali nielen na strednú školu, ale aj na život. Aby mali kvalitné vedomosti, ale zároveň vedeli komunikovať, spolupracovať, premýšľať, boli samostatné a mali chuť učiť sa nové veci. Preto nechcem kvalitu iba udržať. Chcem ju postupne posúvať ďalej – ale tak, aby sme pritom nezabudli, že za každým výsledkom je konkrétne dieťa. A práve jeho spokojnosť, rozvoj a chuť učiť sa budú pre mňa rovnako dôležité ako výsledky v testovaní.
Jednou z veľkých úloh, ktoré na seba preberáte, je zavádzanie už spomínanej kurikulárnej reformy do praxe. Čo podľa vás môže škole priniesť a čo bude pri jej zavádzaní najnáročnejšie?
Kurikulárna reforma je veľká zmena, ktorá od 1. septembra vstupuje do praxe aj u nás. Mal som možnosť rozprávať sa s riaditeľmi a učiteľmi zo škôl, ktoré ju už dva roky pilotne zavádzajú, a ich skúsenosti sú pre mňa prevažne pozitívne.
Na našej škole už na novom školskom vzdelávacom programe pracujeme a postupne zisťujeme, že reforma môže priniesť aj veľa zaujímavých možností. Veľmi sa mi páči najmä väčšie prepájanie predmetov, spoločné témy, projektové a zážitkové učenie a väčší priestor na to, aby deti vedeli svoje vedomosti využívať v reálnych situáciách.
Myslím si, že práve v tom môže byť jej najväčší prínos. Nechceme, aby sa deti iba naučili čo najviac informácií, ale aby im rozumeli, vedeli ich prepájať, premýšľať nad nimi, vyjadriť svoj názor a spolupracovať. Najväčšou výzvou však podľa mňa budú ľudia a zmena zaužívaných spôsobov práce. Naši učitelia učia päť, desať, pätnásť či dvadsať rokov a prirodzene si každý vytvoril svoj systém, ktorý mu funguje. Teraz od nich žiadame, aby časť týchto vecí robili inak. A to sa nedá zmeniť zo dňa na deň.
Preto nechcem, aby sme reformu zavádzali spôsobom „od zajtra musíme všetko robiť inak“. Chcem, aby sme učiteľom vytvorili čas, podporu a priestor skúšať nové veci, robiť chyby a postupne si nájsť vlastnú cestu. Veľmi mi pomáha aj náš tím, ktorý sa reforme už dlhšie venuje a svoje skúsenosti môže postupne odovzdávať ostatným kolegom. Verím, že ak ju uchopíme správne, reforma nebude iba ďalšou administratívnou povinnosťou, ale môže byť príležitosťou posunúť školu bližšie k tomu, ako by mala vyzerať moderná škola 21. storočia. A to je podľa mňa veľká príležitosť.
Ako si predstavujete dobrú spoluprácu medzi učiteľom, rodičom a dieťaťom a kde by podľa vás mali byť hranice kompetencií školy a rodiča?
Myslím si, že spolupráca školy, rodiny a dieťaťa môže fungovať iba vtedy, keď všetci dajú na prvé miesto záujem a potreby dieťaťa. Nemôže to byť súboj medzi školou a rodičom o to, kto má pravdu. Ak sa začneme pozerať na veci predovšetkým očami dieťaťa, veľa problémov sa dá vyriešiť oveľa jednoduchšie. Rodičia prirodzene chcú pre svoje dieťa to najlepšie a rovnako to chceme aj my v škole. Niekedy sa však naše predstavy môžu líšiť. Vtedy je dôležitá otvorená komunikácia, rešpekt a snaha nájsť spoločné riešenie. Hranice by podľa mňa mali byť nastavené pomerne jasne. Rodič je najväčším odborníkom na svoje dieťa a škola je odborníkom na vzdelávanie a pedagogický proces. Nemali by sme si navzájom vstupovať do kompetencií, ale mali by sme spolupracovať tam, kde sa naše kompetencie stretávajú. Nie všetky deti budú najlepšie v matematike, nie všetky budú vynikať v športe a nie každému pôjde každý predmet. Našou úlohou však nie je porovnávať ich medzi sebou. Chcem, aby sme hľadali silné stránky každého dieťaťa a pomáhali mu ich rozvíjať. A práve tu vidím veľkú úlohu školy. Ak napríklad dieťa nie je výborné v matematike, neznamená to, že nie je výborné v niečom inom. Možno má talent na šport, umenie, jazyky, techniku alebo je skvelé v práci s ľuďmi.Ak rodič dokáže dôverovať škole, že jej pedagógovia chcú pre jeho dieťa to najlepšie, a škola zároveň dokáže počúvať rodiča, ktorý svoje dieťa pozná najlepšie, potom vzniká partnerstvo, z ktorého môže najviac získať práve dieťa.
Škola za posledné roky prešla veľkou rekonštrukciou a modernizáciou, no nie všetko je ešte dokončené. Čo považujete z hľadiska priestorov, vybavenia a ďalšieho rozvoja školy za najväčšie priority najbližších rokov?
Naša škola je dnes z hľadiska priestorov a vybavenia naozaj na veľmi dobrej úrovni. Za posledné roky prešla veľkou modernizáciou – máme nové odborné učebne informatiky, fyziky, geografie či chémie, prístavbu, moderné kabinety a ďalšie priestory, ktoré výrazne zlepšili podmienky pre deti aj učiteľov. Zároveň nás však čaká ďalšia veľká etapa. Budúci rok by mala prebehnúť rekonštrukcia spojená s rekuperáciou a inštaláciou fotovoltiky. To je pre nás dôležité nielen z pohľadu úspor energií, ale aj kvôli zlepšeniu podmienok v škole počas horúcich mesiacov, ktoré sú v posledných rokoch čoraz väčším problémom. Najväčšou výzvou bude samotná realizácia. Rekonštrukcia zasiahne do bežného fungovania školy a našou úlohou bude nastaviť všetko tak, aby bol dopad na vyučovanie a každodenný život detí čo najmenší. Chceme sa preto na túto etapu pripravovať s dostatočným predstihom a mať jasný plán, ako budeme fungovať počas jednotlivých fáz rekonštrukcie. Do budúcnosti však nechcem, aby sme sa pozerali iba na stavebné úpravy. Chcem, aby sme premýšľali aj nad tým, ako priestory školy využívať ešte efektívnejšie – na učenie, pohyb, oddych, komunitné aktivity či rôzne zážitky pre deti. Za posledných päť či šesť rokov sa tu urobilo obrovské množstvo práce a ja na to chcem nadviazať. Rekonštrukcia bude chvíľami určite náročná, ale vždy si musíme pripomínať, prečo ju robíme – aby sme vytvorili ešte lepšie, modernejšie a príjemnejšie prostredie pre naše deti.
Myslíte si, že je výhodou, keď je vo funkcii riaditeľa mladý človek, ktorý má sám malé deti? Dokážete sa vďaka tomu lepšie naladiť na potreby detí aj rodičov?
Myslím si, že to môže byť výhoda. Keďže mám doma malé deti, viem sa na niektoré veci pozrieť aj z pohľadu rodiča a lepšie si predstaviť, čo rodičia riešia, čo od školy očakávajú a čo je pre nich dôležité. Zároveň však nechcem tvrdiť, že samotný vek alebo to, že mám deti, zo mňa robí lepšieho riaditeľa. Oveľa dôležitejšie je vedieť počúvať a pozerať sa na situácie z viacerých strán. Skĺbiť riaditeľskú prácu s rodinou určite nebude vždy jednoduché. Moja rodina však už za tie roky vie, že tatino niekedy príde domov neskôr.Keď som však doma, snažím sa byť naplno otcom a keď som v práci, snažím sa byť naplno učiteľom, trénerom či riaditeľom. Verím, že práve schopnosť skĺbiť tieto dva svety mi pomôže lepšie rozumieť deťom aj rodičom, ale zároveň si zachovať potrebný odstup a profesionalitu.
Ako sa staviate ku konfliktom v škole?
V tejto oblasti som sa snažil veľa vzdelávať, pretože konflikty sú prirodzenou súčasťou fungovania každej školy. Myslím si, že najdôležitejšie je najskôr pochopiť problém a až potom hľadať riešenie. Keď vznikne konflikt, nechcem robiť závery na základe jednej strany. Je dôležité vypočuť si rodičov, učiteľov aj samotné dieťa a snažiť sa pochopiť, čo sa vlastne stalo a prečo k situácii došlo. Niekedy nemusíme nájsť riešenie hneď na prvom stretnutí a myslím si, že je to úplne v poriadku.
Zároveň nechcem pristupovať ku konfliktom štýlom: „Máme nastavené pravidlá a takto to bude.“ Pravidlá sú dôležité, ale rovnako dôležitá je komunikácia, rešpekt a hľadanie spoločného riešenia. Vždy sa chcem pozerať predovšetkým na to, čo je v najlepšom záujme dieťaťa. Úlohou školy podľa mňa nie je iba vyriešiť konkrétny problém, ale pokúsiť sa pochopiť jeho príčinu a nastaviť veci tak, aby sa podobná situácia už neopakovala.
V slovenskom školstve ste už jedenásť rokov. Čo považujete za jeho najväčší problém?
Možno je to trochu klišé, ktoré počúvame často, ale stále si myslím, že jedným z veľkých problémov je nedostatočné financovanie školstva a finančné ohodnotenie ľudí, ktorí v ňom pracujú. Keď som pred jedenástimi rokmi začínal, moja prvá výplata bola 490 eur. Pamätám si, že som si chvíľu myslel, že sme v Anglicku a výplata mi bude chodiť každý týždeň. 😄 Potom som zistil, že je to suma za celý mesiac.
Platy síce postupne rastú, ale podľa mňa stále nie dostatočne na to, aby sme dokázali v školstve dlhodobo udržať kvalitných a motivovaných ľudí. A nejde pritom iba o platy. Školy potrebujú mať dostatok financií aj na svoje fungovanie, vybavenie a vytváranie kvalitných podmienok pre deti aj učiteľov. Ak sa riaditeľ musí rozhodovať, či kúpi vybavenie do triedy alebo do kabinetu, niečo nie je úplne v poriadku. Škola by mala byť miestom, kde majú deti aj učitelia vytvorené podmienky na kvalitnú prácu a kde sa všetci cítia dobre. Ak by som však mal pomenovať ešte jeden problém, ktorý vnímam čoraz silnejšie, je to nedostatok dôvery medzi školou a rodinou. Spoločnosť je čoraz viac rozdelená a niekedy mám pocit, že rodič a učiteľ stoja proti sebe, namiesto toho, aby stáli na jednej strane – na strane dieťaťa. Chcel by som preto, aby sme aj na našej škole budovali vzťahy založené na vzájomnom rešpekte a dôvere. Rodičia by mali vedieť, že učitelia chcú pre ich deti to najlepšie, a zároveň by sme my v škole mali vedieť rodičov počúvať a rešpektovať ich pohľad. Učiteľ má navyše v triede dvadsať, dvadsaťpäť či niekedy tridsať detí a rieši situácie, s ktorými sa rodič doma prirodzene nestretne. Aj preto je dôležité skúsiť sa niekedy pozrieť na situáciu aj z jeho pohľadu. Chcem, aby ľudia pracujúci v školstve cítili podporu, rešpekt a dôveru. A aby medzi školou a rodinou nevznikala bariéra, ale partnerstvo. Pretože keď si budeme navzájom dôverovať, najviac z toho opäť získa dieťa.
Akým tímom ste sa obklopili?
Snažil som sa vytvoriť tím ľudí, ktorí sú odborne aj ľudsky veľmi dobre pripravení. Zároveň som chcel, aby v ňom boli ľudia, ktorí našu školu poznajú zvnútra – poznajú jej prostredie, kolegov, deti aj to, ako škola funguje. Pri výbere som sa nepozeral iba na pracovné skúsenosti, ale aj na to, či máme podobné hodnoty a predstavu o tom, kam by sa škola mala posúvať. Myslím si, že mám v tíme ľudí, ktorí by pokojne mohli sedieť aj na mojom mieste. Vnímam ako veľkú výhodu, nie ako konkurenciu. Veľmi sa preto teším, že prijali moju ponuku a že túto školu nebudem posúvať sám za seba, ale spoločne ako tím. Chcem, aby sme si navzájom dôverovali, vedeli si povedať aj odlišný názor a zároveň ťahali za jeden povraz. Náš cieľ je jednoduchý – zachovať to, čo tu funguje, priniesť nové veci a postupne z našej školy urobiť ešte lepšie miesto pre deti aj ľudí, ktorí v nej pracujú. A samozrejme, ak sa raz budem môcť pochváliť, že máme najlepšiu školu v Lamači, vôbec sa na to nebudem hnevať. 😄
