MAREK GREGOROVIČ „Chcem, aby sa u nás deti cítili dobre a bezpečne.“

Dátum: 12. 12. 2025

Už päť rokov pôsobí na našej základnej škole ako vychovávateľ a každý, kto ho stretne, vám povie to isté – Marek Gregorovič je vždy usmiaty, priateľský a deti ho jednoducho milujú. V družine vytvára bezpečné a tvorivé prostredie, v ktorom sa deti cítia dobre. Spoznáte ho podľa gitary, ktorú má takmer vždy so sebou, aj podľa jeho nadšenia pre históriu a umenie. V rozhovore prezrádza, čo je podľa neho kľúčom k dôvere detí.

Ako by ste sa predstavili obyvateľom Lamača, ktorí vás ešte nepoznajú?
Obyvatelia Lamača ma väčšinou spoznajú podľa gitary, ktorú mám takmer vždy so sebou. Rád sa prechádzam – a práve Lamač patrí podľa mňa k najkrajším mestským častiam Bratislavy. Mám ich všetky pochodené, takže viem porovnať.
Pracujem ako vychovávateľ a zároveň som hudobník. Často ma môžete stretnúť aj s bývalým kolegom a kamarátom Danom – spolu hrávame ako DM Akustik v bufete Garáž.

Čo vás priviedlo k učiteľstvu a práci s deťmi?
U nás v rodine je učiteľstvo tak trochu tradícia – otec bol učiteľ telesnej výchovy, takže sme taký malý „klan“ pedagógov a vychovávateľov. Ja som vyštudoval pomaturitné štúdium v Dúbravke, odbor vychovávateľstvo a učiteľstvo.
Namiesto povinnej vojenskej služby som si zvolil civilku, počas ktorej som pracoval s ťažko mentálne postihnutými deťmi. Neskôr som sa venoval aj seniorom – poznajú ma aj tí lamačskí, keďže so školským klubom často vystupujeme v Dome seniorov Lamač. Pracoval som aj s deťmi s poruchami autistického spektra.
Dnes pôsobím na našej základnej škole a okrem vychovávateľstva sa venujem aj hudbe a výtvarnej tvorbe. Hrám na gitare, rád kreslím – všade, kde sa objaví umenie, zbystrím pozornosť.

Učiteľstvo a vychovávateľstvo sú náročné. Čo vás na tom najviac baví?
Nezáleží na tom, akú prácu človek robí – dôležité je, aby ju robil s dušou a citom. Bez toho to nejde. Platí to pre murára, ktorý musí vedieť zamiešať betón, aj pre pekára, ktorý musí poznať svoju prácu s kysnutým cestom. A rovnako to platí pre vzdelávanie a výchovu.
Človek musí mať v sebe aspoň malú iskru – túžbu niečo deti naučiť, podporiť ich, uvoľniť ich, vytvoriť im bezpečný priestor. Chcem, aby sa u nás cítili dobre, aby si osvojili zručnosti, ku ktorým by sa možno inde nedostali. To je na tejto práci krásne.

Ako podľa vás vyzerá ideálny program v školskom klube? Ako ho skladáte vy?
Samozrejme, máme plán, určité zložky výchovy, ktoré musíme dodržiavať. No najlepšie je, keď je program kreatívny a keď sa v ňom prepájajú rôzne oblasti. Pre mňa je veľký benefit, že hrám na gitare – môžem ju zakomponovať do aktivít, spestriť deň deťom aj sebe.
Veľmi dôležitá je aj spolupráca učiteľa s vychovávateľom. A tu musím povedať, že mám výbornú pani učiteľku, s ktorou si veľmi rozumieme. Keď sa darí táto spolupráca „doobeda učiteľ – poobede vychovávateľ“, je to obrovské plus. Robíme spoločne všetko, čo je v našich silách, aby deti mali pestrý a zmysluplný program.

Pred dvoma týždňami sme napríklad boli na vlastivednej prechádzke po Bratislave. História je môj veľký koníček. Deti často ani nevedia, kto bola svätá Rozália či svätá Margita, nepoznajú Bitku pri Lamači či pôvod názvu „Na barine“. Keď sme išli na Kačín, vysvetlil som im, že presne tak nejako to vyzeralo kedysi na dnešnej „Barine”. A ony počúvali so záujmom.
Môj veľký vzor je Ján Amos Komenský – a myslím, že by ním mal byť každý pedagóg. Montessori či waldorfská pedagogika prinášajú mnoho výborného, ale práve Komenského „škola hrou“ je princíp, ku ktorému sa vždy vraciam. Učiť deti cez zážitok.
V dnešnej dobe je to náročné, deti sú iné, svet je iný – ale práve preto je to také dôležité.

V akom zmysle?
Už keď som ako mladý pracoval v táboroch, všimol som si, že z roka na rok sú deti iné. Keď sme boli malí my, behali sme po vonku, liezli po stromoch, boli sme špinaví a neprekážalo nám to. Dnes mám pocit, že mnohé deti sa už nevedia prirodzene hrať. Je to negatívny fenomén súčasnosti – deti sú často veľmi individualizované. Nehľadám vinníka, jednoducho žijeme v takej dobe.
Preto si veľmi vážim kolegov, ktorí vedú Atletiku JoJo. Robia to tímovo, hravo, ukazujú deťom, že pohyb je dôležitý a zábavný. Aj ja som pri nich lepšie pochopil, ako veľmi deťom chýba prirodzený pohyb.
Často za mnou prídu deti a povedia: „Chcem hrať na gitare ako ty.“ A ja im vysvetlím, že to si vyžaduje trpezlivosť a tréning. Ako povedal Winston Churchill – pot a krv. Prvé ryhy na prstoch proste bolia.
Tak ako každé dieťa potrebuje základ atletickej prípravy, potrebuje aj trpezlivosť pri učení – nech už ide o hudbu, šport či čokoľvek iné. A tu vidím aj apel na rodičov: deti často nemajú dosť pohybu a mali by mať čo najpestrejšie možnosti.

Čo je pre vás kľúčové pri budovaní rešpektujúcej komunikácie a pozitívnej atmosféry v detskej družine?
Základ je dôvera. Dieťa mi musí veriť – bez toho nejde nič. Atmosféru v školskom klube budujeme spolu: ja pracujem s deťmi a deti pracujú so mnou. Keď sa navzájom rešpektujeme, počúvame sa a dávame si priestor, vytvára sa prirodzené prostredie, v ktorom sa deti cítia uvoľnene, bezpečne a môžu rásť.

Ako pristupujete k deťom, ktoré sú hanblivé alebo majú niektorú z moderných diagnóz, ktorých je dnes čoraz viac?
Na škole máme veľmi dobrý tím – špeciálnych pedagógov, psychológov aj ľudí v podporných pozíciách. Spolu úzko spolupracujeme s triednymi učiteľmi a, čo je najdôležitejšie, s rodičmi. Práve komunikácia s rodičom je základ. Keď riešime dieťa, berieme to vždy komplexne, každý z nášho tímu vnáša do procesu svoj pohľad a skúsenosti.

Načnime aj tému šikany – ako sa k nej staviate?
Je to citlivá a náročná téma, pretože šikana sa môže objaviť veľmi nenápadne. Zatiaľ sa mi také správanie nepodarilo priamo zachytiť. Ak však spozorujem niečo podozrivé, okamžite to riešim – komunikujem so školským psychológom, špeciálnym pedagógom, triednou učiteľkou a ďalej situáciu monitorujeme. Prevencia a rýchla reakcia sú podľa mňa kľúčové. Našťastie som zatiaľ podobnú situáciu riešiť nemusel.

Používate nejaké moderné metódy, ktoré začleňujete do aktivít v družine?
Úprimne – nemám konkrétnu metódu, ktorú by som vedel menovať. Ale veľmi ma zaujali prednášky Petra Živého o vode. Krásne a jednoducho vysvetľuje, aká je voda dôležitá, a pracuje priamo s deťmi. Rád by som ho raz pozval aj k nám do školy.
S bývalým kolegom Danom plánujeme pripraviť dva výchovné koncerty – jeden pre prvý stupeň, zameraný na život v lese a zvieratá, a druhý pre druhý stupeň, kde by sme sa venovali vývoju hudby. Verím, že to deťom prinesie niečo nové a zaujímavé.

Práca s deťmi je energeticky náročná. Ako sa chránite pred vyhorením?
Niekedy odchádzame z práce ako z bane – fyzicky aj psychicky unavení. Ľudia si často myslia, že učitelia sú v škole päť či šesť hodín, ale realita je iná: musíme sa pripravovať, pripravovať výzdobu, nacvičovať programy, pracovať s deťmi individuálne aj skupinovo. A keď prebiehala prestavba školy, učili sme s prvákmi doslova na stavenisku – to bola poriadna skúška.
A moja psychohygiena? Veľmi rád čítam, hrám na gitare a chodím na dlhé prechádzky. Pohyb je pre mňa kľúčový. Lamač mám pochodený krížom-krážom a najradšej mám novoopravený Ostružinový chodník, ktorý ma dovedie až na Železnú studničku.

Čím je podľa vás naša lamačská škola výnimočná?
Predovšetkým kolektívom. Všetko je o ľuďoch a o spolupráci. Máme skvelé vedenie – pani riaditeľka je milá, ústretová a výborne komunikuje so zamestnancami aj s deťmi.
Ďalším veľkým plusom sú naše športoviská a technické vybavenie. V každej triede máme dataprojektor a magnetickú tabuľu. A nadstavba? Tá je mimoriadne moderná – niekedy sa tam až bojím otvoriť okno. (smiech)