Mária Mandáková: Najobľúbenejšia detská sestra
Dátum: 29. 11. 2022
Keď Mária Mandáková získala počas tohtoročných Rozálskych hodov ocenenie Osobnosť Lamača, strhla sa doslova lavína gratulácií. Obľúbená detská sestra totiž odpracovala v miestnej pediatrickej ambulancii tri desaťročia, s ambulanciou sa rozlúčila tento rok. Jej láskavosť a úsmev pomáhali detským pacientom prekonať strach z vyšetrenia.
S manželom, s ktorým tento rok oslávila 50-te výročie svadby, vychovali dve deti a radosť im robia aj vnúčatá. Dobrosrdečnú Marienku, ako ju väčšina Lamačanov oslovuje, môžete stretnúť na prechádzkach v lese, kde často trávi svoj čas.
Kedy ste sa prisťahovali do Lamača?
Najskôr sme štyri roky bývali v Karlovej Vsi u našich svokrovcov v štvorizbovom byte. Bývalo nás tam dovedna jedenásť. Vtedy som ešte pracovala ako sestrička na gynekologicko pôrodníckom oddelenína Kramároch. Manžel pracoval v televízii a raz stretol kamaráta, ktorý mu povedal o možnosti získať domovnícky byt. Aby sme sa k tomu bytu mohli dostať, zamestnal sa manžel na bytovom podniku a neskôr nám skutočne pridelili domovnícky byt v Lamači na Studenohorskej ulici. Bývame v ňom už 45 rokov.
Lenže ja som nechcela byť len domovníčkou, hľadala som si polovičný úväzok v zdravotníctve, no nikde ma nechceli zobrať. Keď som našla inzerát osobitnej školy na Borinskej ulici, ktorá hľadala tajomníčku, prihlásila som sa a strávila som tam desať rokov. Po revolúcii sa domovníctvo zrušilo, odkúpili sme si náš byt a ja som sa zamestnala ako detská sestra, ktorú som v Lamači robila tridsať rokov. Popritom som odrobila desať rokov v miestnej lekárni, vždy som mala dve roboty. Venovala som sa aj šitiu na zákazku, dokonca som pre Pietu šila čipkované podložkydo truhly (smiech).
Neustále ste si museli privyrábať?
Mali sme dve malé deti, syn bol hokejista, museli sme platiť nákladné cesty do zahraničia. Inak to nešlo.
Ako sa za tie roky podľa vás naša mestská časť zmenila?
Keď sme sa nasťahovali, nebola tu cesta, chodník, jednoducho nič. Z okna sme hľadeli na jamy a potrubia. Bol tu jeden starý obchod na konečnej autobusov, školu aj zdravotné stredisko akurát otvárali. Všetky stromy sme vysádzali svojpomocne, starali sme sa o okolie a mne to aj prischlo. Doteraz stále strihám kríky, umývam okná, pohrabem trávu po kosení.
Ja som skromný človek, mám rada prírodu, využívam les, kam s manželom chodíme každý týždeň. Nakúpim si hocikde, ja som veľmi spokojná. Lamač je podľa mňa na bývanie s deťmi najlepšie sídlisko.
Keď sme o vás písali na sociálnej sieti, roztrhlo sa vrece s pozitívnymi a láskavými komentármi. Vraj máte v hlave encyklopédiu a pamätali ste si dátumy a informácie o všetkých detských pacientoch.
Veru, pamätala som si detaily všetkých 900 detí.
Mala som taktiež veľké šťastie na doktorky. Prvá bola doktorka Wagnerová a druhá doktorka Kartousová. Obe perfektné odborníčky, špičky v diagnostike. Pri doktorke Kartousovej som sa veľa naučila, je veľmi múdra a skromná. Ambulanciu má výborné vybavenú. Aj keď som už jedenásť rokov na dôchodku, z práce som definitívne odišla až tento rok.
Asi najväčšia výzva pre zdravotníctva prišla s pandémiou koronavírusu, ktorá priniesla prechod na telemedicínu. Ako ste zo zvládali?
Bolo to naozaj zlé. Ľudia boli totiž predtým naučení chodiť do ambulancie, aj keď nemuseli. Nikdy sa nenaučili, že so soplíkom sa nechodí k lekárovi a zbytočne plnili ambulanciu. Počas pandémie sa doktorka obliekla do ochranného obleku, deti brala z druhého vchodu a takto ordinovala. My ako sestričky sme s pacientami ani neprichádzali do kontaktu. Korona nás veľmi vyčerpala, bolo to najťažšie obdobie, aké sme kedy zažili.
Dá sa povedať, že keby nebolo pandémie, ešte by ste v práci potiahli?
Možno áno. Telemedicína nám život ešte sťažila, všetko bolo potrebné zapisovať, borili sme sa s kvantom nemedicínskej práce. Museli sme všetko pozapisovať, posťahovať, vysvetľovať v dlhých telefonátoch, podávať hlásenia, vypracovávať štatistiky, skríningy, dotazníky, nahlasovania pre hygienu. Sestrička musí mať v hlave veľa vecí na ktoré nesmie zabudnúť.
Čo ste vašej práci najradšej?
Deti. Mám veľmi rada deti.
Čo bolo najťažšie?
Deti s rôznymi diagnózami. Mali sme niekoľko ťažších prípadov, kedy sme museli malých pacientov rýchlo kriesiť, či riešiť prudké alergické reakcie injekciami. Mali sme aj deti ľudí bez domova, ktoré som kúpala v umývadle. Ďalšie sme aj s pani doktorkou naháňali v zime chatkách na Zelenohorskej ulici, lebo neprišli na poradňu a očkovanie.
Slovenské zdravotníctvo je už dlhé roky v kríze. Mali ste niekedy chuť napríklad odísť do zahraničia?
To som nikdy nemala. Ja som svoje povolanie nerobila pre peniaze, bola to láska k deťom. Mala som rada aj rodičov, mnohí boli mojimi pacientami, ktorí sa vracali so svojimi deťmi. Brali ma ako mamu, oporu.
Práca zdravotnej sestry je vyčerpávajúca, ako ste sa odreagovali?
Veľa som šila, piekla, kreslila a vyrábala mozaiky. Rozbíjala som kachličky kladivom, ktoré som potom lepila na sololit. Takýchto mozaík som urobila asi aj 150, všetky som rozdala. Taktiež chodíme dlhé roky do Chorvátska na to isté miesto v Tučepi, je to naša srdcovka.
Aká by mala byť ideálna detská sestra?
Veľmi pomôže, keď je človek dobre naladený, pozitívne myslí. Nikdy som na pacientov nenakričala, vždy som sa usmievala a vybavila som im všetko čo potrebovali.
Marína Gorghetto
