Mila Medvedovska: „Vy, Slováci, mi veľmi pomáhate. Dávate mi možnosť prežiť.“

Dátum: 11. 3. 2024

Mila, vy ste tak trochu Lamačanka :)
 Áno, som. Keď sme prišli na Slovensko, prvé mesiace sme bývali u našich kamarátov Lamačanov – Kataríny a Michala Lesayovcov. Veľmi sa nám tu páčilo, našli sme to príjemné okolie, atmosféru a láskavých ľudí. Moja dcéra začala hneď chodiť do školy Montessori. To, čo sme prežívali, nebolo radostné a neboli sme šťastné, ale všetko, čo sa dialo vôkol nás, nám pomáhalo prežiť a pochopiť ako funguje váš svet. Nemám ani jednu zlú skúsenosť, mimoriadne milá bola pani predavačka z potravín či majitelia Púpavy. Alebo pani, ktorá pracuje v reštaurácii,ma raz videla na parkovisku, ako sa chystám liať do auta minerálku. Hneď mi doniesla svoju vodu do ostrekovačov. (smiech)

Ako ste prežívali prvé týždne a mesiace? Čakali ste, že sa rýchlo vrátite domov a je to len na chvíľu?
 Presne tak. Prvé mesiace neboli také ťažké, ako tie nasledujúce. Mysleli sme si, že to budú dva- tri mesiace a rýchlo pôjdeme naspäť. Že všetci pochopia, čo sa deje, že ide o genocídu, že ľudia nedovolia aby sa fašizmus opakoval. A vidíte... Keby mi v tom období niekto povedal,že tu zostanem viac ako dva roky, tú správu by som určite neprežila.
 Myslela som si, že som tu iba na tri mesiace, no aj tak som Kataríne povedala, že sa chcem učiť po slovensky, hoci aj pár slov. Aby som rozumela od prvých dní.

Katarína sa nakoniec stala aj manažérkou vášho dua s multiinštrumentalistom Danielom Špinerom.
 Okrem toho, že nám pomáha vo všetkých oblastiach nášho života, sa tu vďaka nej rozbehla aj moja spevácka kariéra. Som jej veľmi vďačná, pre mňa je to totiž tá najťažšia časť. Ľahšie je pre mňa robiť umenie, no zastrešiť projekt organizačne a komunikačne je náročné, sama by som to vôbec nezvládla.

V súčasnosti vediete úspešný zbor Musicaalcuore, ktorý ste v našej mestskej časti založili od nuly. Ako pokračuje?
 Bol to nápad miestnej poslankyne Petry Mitašíkovej, ktorej som veľmi vďačná. Najskôr som mala v Lamači koncert s Danielom Špinerom a po ňom Petra navrhla, či by som sa nedala nahovoriť na myšlienky speváckeho zboru. Ja som taký človek, ktorý na všetko povie áno a až potom rozmýšľam, ako to bude riešiť (smiech)
 Začínali sme piati, veľmi rýchlo sa nám to však rozbehlo a dnes nás je tridsať.Zbor je pre mňa dobrá možnosť ako sa odplatiť úžasným ľuďom na Slovensku za všetku pomoc, ktorej sa nám dostáva. Môžem ponúknuť to, čo viem robiť – svoje umenie, skúsenosti. Je pre mňa dôležité, aby som bola užitočná. 

Čo vám pomáha prežiť situáciu, ktorá je náročná?
 Ľudia. Každý človek, ktorého stretnem. Teraz síce bývam v Záhorskej Bystrici, moja duša a život však zostali v Lamači. Náš zbor mám veľmi rada. Teraz prežívam smutné osobné obdobie, vojna trvá už dlho, s manželom sme odlúčení a už sme asi všetci pochopili, že sa to tak rýchlo neskončí. Niekedy myslím na to, kto som, čo budem robiť ďalej, aký bude môj život. Bez rodiny sa mi žije ťažko, všetci zostali tam – manžel, mama, brat. Niekedy sa cítim osamotená. V utorok ráno ešte môžem plakať, ale potom idem na nácvik so zborom, kde sa na mňa spolieha množstvo ľudí. Keď ich vidím, tak sa vzchopím. Vidím totiž, že aj pre nich je to dôležité, a tak aj ja pokračujem. Veľmi mi to pomáha prežiť. Pomáha mi aj slovenčina pre Ukrajincov, cítim silnú podporu, že ma chcú začleniť do komunity, aby som tu mohla žiť.  Každý z vás mi dáva niečo zo seba. Sama si pomôcť nedokážem, ale ľudia mi pomáhajú veľmi. 

Čo bude prvá vec ktorú urobíte, keď sa skončí vojna?
 Náš život sa v súčasnosti odvíja od mojej dcéry. Páči sa jej tu a vidím, že tu chce byť. My sme na Ukrajine nechali všetko, ona mala 10 rokov. Začala tu nový život, doteraz sa hanbila rozprávať po slovensky, ale konečne sa osmelila. Našla si kamarátky, pochopili učebný systém. Ja však pôjdem určite domov...no teraz neviem presne povedať ako to bude vyzerať.

Vojna sa vlečie tak dlho, že už si to ani neviete predstaviť...
 Presne.
 Viete, keď som odišla, mala som svoju spevácku školu, ktorú som založila 4 roky predtým. Vedela som, čo budem robiť, bola som šťastná. Všetko v mojom živote bolo usporiadané, športovala som, mala som čas pre dcéru, mala som milovanú prácu. Keď som si myslela, že sa o tri mesiace vrátim, vedela som, čo budem robiť. No teraz už nie, moja škola neexistuje. Budem ju musieť vybudovať nanovo, alebo robiť niečo celkom iné. Nikto nevie, aké bude to mesto, aký bude život po vojne. Lebo ostreľovania, ktoré sú tam na dennej báze, nedávajú žiadnu nádej, že sa budeme môcť vrátiť do života, ktorý som viedla predtým. Čo budem robiť, keď sa skončí vojna? Tá myšlienka je strašná. Hlavne aby sa už skončila.

Všetci si želáme, aby sa vojna skončila čo najskôr.
 Mám tu zodpovednosť za zbor, za ľudí. Nemôžem len tak odísť. Postaviť tento projekt nás stálo mnoho síl. Možno budem mať potom možnosť bývať v dvoch krajinách. Keď začnú lietať lietadlá, všetko bude jednoduchšie. Teraz idem autom tri dni do svojho mesta. Ale aspoň idem. Boli sme v lete, radi by sme išli aj na veľkonočné obdobie, lebo to už nezvládam. Je mi ťažko bývať bez svojej rodiny. Vy Slováci mi však veľmi pomáhate. Dáva mi to možnosť prežiť, niečo robiť a pokračovať v tom,čorobím celý svoj život. Život, ktorý mi veľmi chýba...