Pavol Ochotnický: „Snažím sa vychovávať ľudí k tolerancii, rešpektu a pokoju.“

Dátum: 7. 10. 2024

ROZHOVOR

 

Ocenenie starostu počas tohtoročných Rozálskych hodov dostal aj profesor Pavol Ochotnický, ktorý je popredným odborníkom v oblasti ekonómie s rozsiahlou medzinárodnou spoluprácou. „Ekonómia bola mojím tretím cieľovým povolaním. Najskôr som chcel byť lesník, potom pilot dopravných lietadiel. Aj otec pracoval v ekonómii a zdalo sa mi to ako veľmi široko uplatniteľné povolanie. Nastúpil som teda na odbor ekonomicko-matematické modulovanie. Učilo ma to logicky myslieť, hľadať pravdu vo faktoch a číslach a nie v pocitoch a domnienkach,“ hovorí v rozhovore tento sympatický Lamačan.

Ste popredným odborníkom v oblasti ekonómie s rozsiahlou medzinárodnou spoluprácou. Ako ste sa dostali k ekonómii ?
Ekonómia bola mojím tretím cieľovým povolaním. Najskôr som chcel byť lesník, potom pilot dopravných lietadiel. Aj otec pracoval v ekonómii a zdalo sa mi to ako veľmi široko uplatniteľné povolanie. Nastúpil som teda na odbor ekonomicko-matematické modelovanie. Učilo ma to logicky myslieť, hľadať pravdu vo faktoch a číslach a nie v pocitoch a domnienkach.

Na to však človek musí mať isté predpoklady, hocikto sa na túto dráhu vydať nemôže. Ako ste zistili, že práve vám to pôjde? 
Logické myslenie som zdedil po otcovi. On si v päťdesiatke urobil Vysokú školu dopravnú, potom tam ešte učil a keď bol už na dôchodku, začal sa ma pýtať na rôzne optimalizačné modely, ktoré som vtedy študoval.

Spomenuli ste ďalšie plány – tie ste celkom odložili?
Nie, tie som pestoval. Mojím snom bol aj šport. Na kopci pod Rozálkou, kde som vyrastal, som urobil prvé kroky v lyžovaní. Chcel som byť zjazdový pretekár, čo sa mi aj podarilo. Neskôr som ako tréner vychoval generáciu Červenej hviezdy. Dokonca v Lamači stále stretávam svojich odchovancov, dcéra jedného z nich to dotiahla až do reprezentácie Slovenska. K lesu som sa okľukou taktiež dostal – prarodičia z maminej strany  totiž vlastnili urbárske a ďalšie pozemky. K prírode som mal hlboký vzťah, niekedy aj cez rýľ a lopatu, lebo som musel rodine pomáhať. (smiech)

Máte titul profesor, ste jedným z najdôležitejších ľudí na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Čomu sa venujete na akademickej pôde?
Aby mohla škola vychovávať študentov, musí mať päticu kvalitných garantov pre študijné programy.  Bol som menovaný do  programovej rady bakalárskeho aj inžinierskeho programu, taktiež PhD. štúdia, kde  nesiem hlavnú zodpovednosť za výchovu doktorandov v oblasti financií. Zároveň som v pätici, ktorá hodnotí odborné predpoklady nových docentov a profesorov vo financiách, bankovníctve a investovaní. Momentálne sa venujem i rôznym výskumom, mám rozbehnutých niekoľko grantov.

My žijeme nesmierne náročnú dobu, kde sa v špirále prepadáme neustále nižšie. Vieme však, že to funguje v cykloch. Kedy sa teda podľa vás konečne odrazíme od dna, pôjde to lepším smerom?
Ekonomický rast Slovensko, našťastie má. Akurát posledné štyri roky krajina strácala dych v oblasti zdravotného stavu obyvateľstva, vo výkonnosti. Aj v indikátoroch tzv. udržateľnosti, kam spadá napr.  starostlivosť o budúce  generácie, veda a výskum. Tam Slovensko dlhodobo zaostáva. Politici o tom vedia, každý proklamuje, ako to treba podporiť... Nie je to však o peniazoch, ale o systéme. O vyťahovaní špičiek, aby rozhodovali tie a nie menej kompetentní  ľudia. Je to o tom, aby si spoločnosť začala vážiť úspešných a tvorivých vo všetkých oblastiach, nielen v ekonómii. Aby tí dostali priestor a títo nech ťahajú ostatných  k prosperite a úspechu. Budem parafrázovať slová jednej úspešnej slovenskej diplomatky: Sú krajiny, kde 1 úspešný potiahne dopredu desiatich, sú krajiny, kde desiati ťahajú dole jedného úspešného. Tuto vie začať každý od seba a potom lepšie príde.    

Vidíte vôbec svetlo na konci tunela? Skôr ako všetky tie špičky opustia krajinu...
Ja som optimista. My na univerzite sa snažíme odlivu mozgov zabrániť aj tým, že máme s jednou anglickou univerzitou študijný program. Študenti študujú u nás, potom jeden trimester v Anglicku. Titul, ktorý by ich tam stál 10 000 libier mali u nás za 3 500 EUR. Tí naši študenti sú tam najlepší. Keď sú niekedy pochybnosti o kvalite nášho vzdelávacieho systému, kladiem si otázku ako je možné, že sú naši študenti v Anglicku najlepší v konkurencii spolužiakov z celého sveta. Niekedy si myslím, že Slováci majú tendenciu sami a plošne znehodnocovať svoje úspechy.

Počas Rozálskych hodov ste prebrali ocenenie starostu ako člen lamačského lesného spoločenstva. Čomu sa venujete v tejto oblasti? 
Z lesného spoločenstva ma požiadali, aby som im pomohol chrániť majetky pred škodami zverov a zlepšiť ekonomickú situáciu. To  sa nám posledné roky ozaj darí. Roky som bol rodičmi vychovávaný k láske k prírode, vďaka tomu dnes v našom lese poznám každý strom a každý druh hríbu. Chodil som tam behávať, bicyklovať a chápem tých, ktorí tam hľadajú pokoj. Rozumiem aj poľovníkom. Snažím sa pochopiť záujmy všetkých a vychovávať ľudí k tolerancii, rešpektu a pokoju. Lebo občas sú v lese zbytočné medziľudské konflikty.                

My sme nanovo objavili čaro lesa počas pandémie, kedy ho ľudia zobrali doslova útokom. Situácia bola dramatická, ľudia nerešpektovali nič, rušili zvieratá, púšťali navoľno psy. Zlepšilo sa to? 
Pred pandémiou sme sa v lese všetci poznali a zdravili, potom však doňho začali prúdiť ľudia, ktorých časť si ventilovala frustrácie z obmedzovania slobody a dôsledkov pandémie. Situácia sa našťastie zlepšila, aj mladí ľudia, ktorí chodili v noci na bicykloch so zapnutými svetlami zmizli. Ešte chvíľu potrvá, kým všetci pochopia, že toto je les. Že neslúži na zábavu, diskotéky, hluk, ale sú tam hlavne zvieratá, ktoré potom hľadajú pokoj v opustených záhradách, na Rázsochách či pri cintoríne.

Rázsochy – ako to vidíte? Bude tam nemocnica? Bolo by dobré, aby tam bola?
Myslím, že keď už sa to takto rozbehlo, nemocnicu tam postavia. Prinieslo by to kopec impulzov na rozvoj. Každá stavba, ktorá sa postaví tu, je prínos pre miestny rozpočet. Nielenže sa platia dane, väčšinou sú zapojení lamačskí podnikatelia, živnostníci, ktorí potom odvádzajú príjmy do miestneho rozpočtu. V teórii to voláme multiplikačný efekt investícií. 
Lamač situáciou na Rázsochách trpí, volám to skanzen. Už dávno tam mohlo bývať množstvo spokojných rodín. To isté sa týka opustených polí v okolí Borov. Vítam preto, že  MČ a obyvatelia intenzívne  robia na územnom pláne zóny Zečák a Rázsoch, len aby sa to už pohlo, lebo to stojí strašne dlho. Ľudia tam majú zabetónované majetky, zbytočne chátrajú. Ja som zástancom aktivity. V ekonómii a manažmente všeobecne platí, že každé rýchle aj keď nie ideálne rozhodnutie je vždy lepšie a lacnejšie, ako žiadne alebo budúce.