Zuzana Žilinská: „Pacienti po transplantácii obličiek vedia žiť plnohodnotný život.“
Dátum: 14. 5. 2025
Doc. MUDr. Zuzana Žilinská, PhD., MPH, MHA je prednostkou Kliniky nefrológie a transplantácií obličiek Lekárskej fakulty UK a UNB v Bratislave a zároveň Lamačankou, ktorej životnou misiou je zlepšovať povedomie o darcovstve orgánov. V rozhovore hovorí o pokrokoch v transplantačnom programe na Slovensku, o tom, ako sa pacienti po transplantácii vracajú do bežného života, aj o tom, čo by si priala zmeniť vo svojej mestskej časti.
Ako hodnotíte aktuálnu situáciu v oblasti transplantácií obličiek na Slovensku?
Hodnotím ju priaznivo. V posledných rokoch sa urobilo veľa pre to, aby sa transplantačnému programu darilo lepšie a aby sa Slovensko zaradilo medzi úspešné krajiny EÚ. Najmä od roku 2019 nastal výrazný posun vpred, ktorému predchádzali systematické kroky – legislatívne zmeny a zlepšenie informovanosti. Pod hlavičkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti a záštitou Ministerstva zdravotníctva sme v apríli 2015 spustili celoslovenskú kampaň Sedem životov, ktorá prináša pravidelné a systematické informácie o darcovstve a transplantáciách orgánov nielen laickej, ale aj odbornej verejnosti. Ide o veľmi špecifickú tému, s ktorou sa mnohí bežne nestretávajú. V čase konfrontácie s realitou, či už v dôsledku choroby spojenej so zlyhávaním niektorého z orgánov alebo pri lôžku blízkeho, ktorého osud sa naplnil a lekári pristupujú k úvahe o odbere orgánov, ostávame témou zaskočení až šokovaní. Pritom darcovstvo orgánov zachraňuje ľudské životy. Kampaň sa nezameriava len na obličky, ale aj na transplantácie ďalších životne dôležitých orgánov – srdca, pľúc, pečene, pankreasu, ako aj novšie programy ako transplantácia čreva či maternice. Všetky tieto snahy smerujú k záchrane a zlepšeniu kvality života pacientov a k rozvoju celého transplantačného programu na Slovensku.
To už sa všetko dá robiť na Slovensku?
Nie úplne. Napríklad transplantácie pľúc sa u nás nerobia – pre slovenských pacientov ich zabezpečuje Česká republika. Dôvodom je zatiaľ malý počet pacientov, ktorí by boli identifikovaní a indikovaní na tento typ transplantácie. To je dôvod, prečo sa spomínanému programu u nás zatiaľ nevenuje žiadne pracovisko. Podobne je to s transplantáciou čreva alebo maternice.
Dôležitým krokom vpred je aj zlepšovanie prístrojového vybavenia pracovísk, rozvoj špecializovaných imunologických laboratórií a dostupnosť účinnej imunosupresívnej liečby, najmä inovatívnej. Je veľa úrovní, na ktorých sa snažíme systém zlepšovať. Nevyhnutná je aj podpora zo strany Ministerstva zdravotníctva a médií. Práve médiá majú veľký vplyv na verejnú aj odbornú mienku a pomáhajú zvyšovať povedomie o dôležitosti darcovstva orgánov, pretože darovanie skutočne zachraňuje ľudské životy. Nesmierne prínosná je aj pomoc zo strany pacientskych organizácií a združení.
Rok 2019 bol pre transplantácie na Slovensku prelomový – transplantovalo sa vyše 250 orgánov, z toho takmer 200 obličiek, čo je na naše pomery výborné číslo. Potom však prišiel COVID, ktorý ochromil zdravotnícky systém. Prístup k vyšetreniu v ambulancii praktického lekára či špecialistu bol obmedzený a nemocnice boli pod veľkým náporom. Ja osobne si to obdobie veľmi dobre pamätám – pacienti trpeli, zdravotníci boli vyčerpaní a COVID-19 bol skutočne smrteľne vážny.
Dnes sa nám však opäť darí transplantácie rozvíjať a posúvať program tam, kde ho potrebujeme mať – aj napriek všetkému, čím sme si počas pandémie prešli.
V roku 2019 sa podarilo transplantovať 259 pacientov, čo bol historický rekord. Kam sme sa odvtedy posunuli?
Počas pandémie sme sa dostali opäť dole, najmä z dôvodu preplnených intenzivistických pracovísk a nemocníc ako takých, prísnych izolačných režimov a opatrení, tlakom na zdravotníkov ale aj ich chorobnosťou. Toto obdobie bolo útlmové, rovnako ako bezprostredné postkovidové mesiace. Vysvetľovali sme si to extrémnou únavou zdravotníkov, najmä na intenzivistických pracoviskách, ktoré sú pre nás kľúčové pri starostlivosti o darcov s nezvratne poškodeným mozgom. Práve tam bolo cítiť najväčšie vyčerpanie, frustráciu a veľkú fluktuáciu personálu. To ovplyvnilo aj ochotu hlásiť potenciálnych darcov, čo je pre nás zásadné. Dnes už túto fázu máme za sebou a verím, že sme na ceste k číslam z roku 2019.
Pokles transplantačnej aktivity počas pandémie však nezasiahol len nás – viaceré krajiny zaznamenali podobný vývoj. Je takmer zázrak, že sa nám podarilo program udržať a nedošlo k jeho zastaveniu, ako sa to stalo v niektorých menších štátoch.
Ako ovplyvňuje transplantácia kvalitu života pacienta? Spomínali ste, že môže žiť plnohodnotný život.
Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Pri transplantácii obličiek dochádza k výraznému zlepšeniu zdravotného stavu a oslobodeniu od dialýzy. Je to najprirodzenejšia forma liečby – ak všetko dobre dopadne, oblička z darcu obnoví všetky funkcie. Okrem čistenia krvi produkuje aj hormóny dôležité pre krvný tlak, stavbu kosti či tvorbu červených krviniek.
Pacienti sa po transplantácii vracajú do bežného života. Mám pred očami mnohých, ktorých by ste nerozoznali od zdravého človeka – žiadna bledosť, únava, chorobné príznaky. Sú aktívni, športujú, pracujú, zakladajú si rodinu, angažujú sa a uvedomujú si dar, ktorý dostali.
A pri transplantácii srdca, pľúc či pečene môžeme hovoriť o doslovnom úteku hrobárovi z lopaty. Bez vhodného orgánu by pacient zomrel.
Ako vyvraciate najčastejšie mýty spojené s transplantáciou orgánov, s ktorými sa určite stretávate?
Snažíme sa využívať viaceré kanály – kampaň Sedem životov na stránke www.sedemzivotov.sk, našu facebookovú stránku, diskusie či médiá. Máme aj niekoľko videí, v ktorých zástupcovia transplantačných centier odpovedajú na najčastejšie otázky a vyvracajú hoaxy, ktoré sa objavujú na problémových weboch. Tie pravidelne sledujeme a monitorujeme.
Ak je na informácie, ktoré nachádzame na webových stránkach alebo nám ich monitoruje agentúra, potrebné reagovať, robíme tak aj na sociálnych sieťach. Vysvetľujeme fakty a na základe vedeckých poznatkov ukazujeme, prečo ide o hoax a ako je to v skutočnosti.
Čo vás priviedlo k špecializácii na nefrológiu a transplantácie obličiek?
Nazvala by som to plánovanou náhodou. Po škole som nastúpila na interné oddelenie ružinovskej nemocnice, ktorá bola vtedy ešte nová a oddelenie sa len formovalo. Mojím prvým cieľom bola atestácia z vnútorného lekárstva. Počas prípravy som sa začala obzerať po perspektívnej špecializácii – zaujímala ma kardiológia, u nás na oddelení bola v tom čase obsadená. Zostalo pľúcne a nefrológia. Staršia a skúsená kolegyňa, diabetologička, s ktorou som si dobre rozumela a veľa sme diskutovali, mi ukázala perspektívu nefrológie – jej prepojenie s inými odbormi a potenciál do budúcna.
A tak ste dali na jej rady...
Áno. Rozhodla som sa pre nefrológiu. Vtedy boli na Slovensku len štyri dialyzačné strediská a dostať pacienta na dialýzu bolo nesmierne náročné. Kritéria boli v tom čase veľmi prísne. Bolo frustrujúce, keď relatívne mladý človek po päťdesiatke nemohol byť dialyzovaný. 50 rokov bol totiž hraničný vekový limit. A samozrejme, boli aj iné limity, napríklad pridružené ochorenia. Dnes už je sieť dialyzačných stredísk tak rozsiahla, že nie je problém, aby sa pacient do tejto liečby dostal.
Krátko po atestácii z nefrológie sa mi otvorila nová možnosť – na Urologickej klinike na Kramároch, ktorej súčasťou bolo aj Centrum pre transplantácie obličiek. Vtedajší prednosta, profesor Breza, hľadal do tímu mladého nefrológa a pozval ma na stretnutie. Trvalo ešte rok, kým som sa rozhodla, ale prijala som túto výzvu. Odvtedy uplynulo 22 rokov.
Stále vás to baví?
Áno, a vôbec svoje rozhodnutie neľutujem. Nefrológia spolu s transplantačným programom ponúka veľa príležitostí. Pred rokom a pol sa nám podarilo odčleniť nefrologické pracovisko od Urologickej kliniky. Už sme cítili potrebu samostatnosti – nefrológ je internista, urológ chirurg. A každý potrebuje priestor na vlastný rozvoj.
Ako vyzerá váš bežný deň, ako prednostky Nefrologickej kliniky?
Dosť náročne. Kliniku stále budujeme, všetko sa nastavuje za pochodu. Ide o nové pracovisko, ktoré predtým neexistovalo. Okrem bežnej prevádzky máme povinnosť zabezpečiť aj podmienky pre vedecko-výskumnú činnosť a výučbu študentov aj doktorandov. Zo zriadenia novej kliniky vyplynulo množstvo úloh, ktoré teraz musíme definovať a nastaviť úplne od základov.
Moja pracovná doba nemá pevný koniec. Začína sa často krát už pred 7:00 telefonátmi, končí sa až keď stihnem urobiť potrebné. Okrem vecí spojených s nemocnicou a Lekárskou fakultou mám povinnosti aj voči Ministerstvu zdravotníctva, keďže som hlavnou odborníčkou pre orgánové transplantácie. Administratívu, ktorú nestíham počas pracovnej doby, si často beriem domov. V nemocnici som v prvom rade lekár, manažér zdravotnej starostlivosti na pracovisku a pedagóg.
Čo vám pomáha “vypnúť” po náročnom dni v nemocnici?
Je toho viac, čo mi pomáha uvoľniť stres a vypnúť hlavu. Už niekoľko rokov pravidelne cvičím s osobnou trénerkou. Kedysi som hrávala tenis, ale po zranení som musela prestať. Rada čítam, bicyklujem a plávam. Máme dvoch malých vnukov – sú pre mňa tou najväčšou radosťou a zdrojom pozitívnej energie. S vnúčikmi máme zabehnuté pravidelné utorky – „palacinkové dni“. Spolu pečieme palacinky a máme veľa rôznych aktivít. Práve oni dvaja sú pre mňa najlepšou relaxáciou a vôbec neprekáža, že sme s manželom večer fyzicky úplne vybití. Chlapci sú spontánni a vynaliezaví, vyžadujú plnú pozornosť a človek na chvíľu zabudne na všetko ostatné. Veľmi si to užívam.
Prečo ste si vybrali Lamač ako miesto, kde žijete? Čo máte na Lamači najradšej?
Keď som išla na vysokú školu, bývali sme s rodičmi v malom byte na Nábreží L. Svobodu. S dvoma súrodencami som sa delila o detskú izbu. Hľadali sme preto možnosti na stavbu domu. Najrealistickejšia bola práve v Lamači na Podháji v radovej zástavbe. Dom sme začali stavať, keď som maturovala, svojpomocne to trvalo šesť či sedem rokov. Dokončili sme ho, keď som promovala. Neskôr sme si s manželom zaobstarali byť v Dúbravke a počas materskej sme sa rozhodli, že by bolo dobré zaobstarať si dom so záhradou. Kvôli rodičom som hľadala v ich blízkosti, lebo moja mama sa už blížila do dôchodkového veku. Podarilo sa nám nájsť nový domov opäť v Lamači. Som tu spokojná – je tu veľa zelene, pokoj, možnosti pre deti a príjemné prostredie.
Čo by ste si priali, aby sa v Lamači zlepšilo alebo zmenilo?
Jednoznačne doprava. Zápchy sú nekonečné – nie je normálne, aby mi cesta do nemocnice na Kramáre trvala aj 40 minút. Okrem toho, mávam aj príslužby kedy sa tam potrebujem dostať akútne respektíve rýchlo.
Mrzí ma aj zákaz tranzitu cez starý Lamač a to, že sa situácia na hlavnej ceste, po ktorej jazdí celé Záhorie, nijako nerieši. Často čakám dlhé minúty, kým sa na ňu vôbec dostanem. Keď sa urobí A, musí sa urobiť aj B. Kde sme my, ostatní Lamačania, ktorí tiež platíme dane a denne znášame dôsledky tejto zhoršujúcej sa premávky?
