Viktória Harkabus Jurištová a Katarína Krajčovičová: Pred rokom zbierali peniaze, dnes majú vypredané hľadisko

Dátum: 7. 2. 2026

Divadlo v stodole sa zrodilo v opustenej budove bývalého družstva v Lamači. Za projektom stáli čerstvé absolventky herectva na VŠMU, Viktória Harkabus Jurištová a Katarína Krajčovičová, ktoré pred rokom prostredníctvom platformy Donio zbierali  peniaze na jeho financovanie. Nakoniec sa im podarilo vyzbierať 14 000 EUR a počas leta odohrali jedenásť predstavení – všetky vypredané. V nadchádzajúcej sezóne majú v pláne odohrať až 25 predstavení. S oboma dámami sme sa stretli presne po roku a vyspovedali sme ich.

Rozhovor v magazíne Lamačan vyšiel presne pred rokom vo februári. O zbierke, o sne. A dnes už teda máte za sebou celú jednu prvú sezónu – úspešnú. Aký je to pocit?
V prvom rade máme pocit, že sa toho stalo naozaj veľa. Pocitovo je to pre nás skôr dva roky dozadu, hoci premiéra bola vlastne pred rokom. Je pre nás úplne neskutočné uvedomiť si, že vízie sa naozaj dajú splniť. My sme o tom len snívali, mali sme to všetko v hlavách, v predstavách – aby bola premiéra, aby divadlo fungovalo. To bola tá vízia. A to, že sa to splnilo, je pre mňa nás stále neuveriteľné.

Čo vás za ten rok najviac prekvapilo?
 Úprimne – my sme nemali žiadne očakávania. Boli sme úplne v prítomnom okamihu. Niekoľko ľudí nám povedalo, že na predstavenie prišli viackrát. Diváci nám dávali veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Prekvapilo nás aj to, že diváci boli boli ochotní sedieť aj na zemi, len aby si predstavenie pozreli. A rovnako nás prekvapilo, koľko ľudí nás podporilo či už finančne, alebo darmi ako svetelná technika. 

Peniaze ste zbierali na osvetlenie, zvuk, sedenie  a postupne sa darilo tieto míľniky plniť. Kedy nastal moment, keď ste si povedali, že to naozaj ide?
 My sme boli takí snílkovia. Behom jedného dňa sme vyzbierali tisíc eur. Prvý míľnik bol 7 000 eur. Ja som si naivne myslela, že tú sumu vyzbierame za týždeň – že každý deň pribudne tisícka. (smiech) Tak to, samozrejme, nebolo.
 Zbierku sme sa neustále snažili promovať, hovorili sme o nej všetkým známym aj neznámym. Nakoniec sme vyzbierali 14 461 eur, čo bolo pre nás úplne neskutočné. Dnes už vieme, že bez tejto zbierky a pomoci ľudí by divadlo nemohlo vzniknúť. Naše odhodlanie bolo základom úspechu no pomoc ľudí neodmysliteľnou súčasťou. 

Plánovali ste iné, intímnejšie divadlo – aby ľudia prišli skôr, dali si drink a po predstavení ešte ostali s hercami. Splnili sa tieto plány?
 Áno. Diváci naozaj prichádzali aj hodinu pred predstavením, v altánku si dali drink, snack a vychutnávali si čas v záhrade. Aj po predstavení s nami zostávali, čo bolo veľmi príjemné. Spolu sme si užívali letné večery, rozprávali sme sa, snažili sme sa venovať každému a získavať spätnú väzbu.

Okrem divadelných predstavení ste mali aj iné aktivity – brigády, varenie gulášu, punč. Budete v tom pokračovať?
 Určite áno. Mali sme kvetinové workshopy, herecký workshop, úspešnú gulášovicu,   neoficiálne brigády, dokonca aj vianočné trhy. Už máme vytvorený základný tím ľudí, ktorí nám pomáhajú. Minulý rok sme v januári začali upratovať a vypratávať priestor a rovnako sme začali aj tento január. Tentoraz vypratávame iný priestor, kde plánujeme vytvoriť malý zastrešený divadelný bar. Doteraz všetko fungovalo vonku pod altánkom, no keď bude chladnejšie, budeme sa môcť presunúť dnu.

Bolo niečo, čo sa nevyvíjalo podľa vašich predstáv?
Pred každou reprízou sme mali trochu obavy zo svetiel. Pred poslednou reprízou nám dokonca vyhodilo poistky v celom areáli – pol hodinu pred predstavením. Viki mala nápad, že by sme poprípade hrali pri sviečkach, len sme ich nemali dostatok.   Nakoniec nás zachránil Vikin manžel, ktorý vedel ako nahodiť hlavný istič a mohli sme hrať. Diváci, ktorí nás v tej chvíli sledovali ako tam beháme po celom areáli, si, predpokladám, mohli myslieť, že ide už o súčasť predstavenia. (Smiech) 

Koľko predstavení ste za tú jednu sezónu odohrali?
 V hracom pláne bolo odohrať deväť repríz, no pre veľký záujem sme v októbri ešte pridali ďalšie dve predstavenia. Každé bolo vypredané. Ešte sme museli aj zvyšovať kapacitu. Sen každého tvorcu. 

Pred rokom ste snívali o spolupráci s českými divadlami a o hosťovaní…
V januári sme mali jedno stretnutie, ktoré ma veľmi potešilo. Divadlo z Brna by k nám chcelo prísť hosťovať v lete a už máme aj dohodnuté termíny. Je to divadelný spolok, ktorý hráva v opustenej budove, takže sme si konceptovo veľmi blízki. Teší nás, že z ich strany prišiel záujem hrať práve u nás – presne po tom sme túžili, aby sa priestor využíval aj na hosťovania. Rovnako aj my sme dostali pozvanie prísť hosťovať do Pražského Divadla v Řeznícke z čoho sa veľmi tešíme. 

Čo divákov čaká v druhej sezóne?
 Nová inscenácia, ktorú začneme skúšať od mája, s predpokladanou premiérou v júli. Hrať ju budeme do septembra. Proces potvrdzovania licencie a práv je pri tejto hre veľmi zdĺhavý, preto zatiaľ nemôžeme veľa prezrádzať.

Čo vás prvá sezóna naučila o prevádzke divadla a o veciach, ktoré zvonka nevidno?
 Naučila nás, že je veľmi praktické plánovať dopredu. Poučili sme sa a tento rok sme oveľa skôr začali riešiť licencie, hercov a scéna je už predpripravená. Počas prvej sezóny sme síce mali plán, ale často sme nevedeli, čo sa stane o týždeň. Fungovali sme zo dňa na deň a problémy sme riešili, až keď prišli. V zime sme mali prezentáciu pre komoru projektových manažérov. Keď sme im povedali, že sme projekt postavili bez tabuliek, aplikácií a detailného plánovania, prišlo im to absurdné – a pritom to fungovalo.
Viki: Povedali nám, že v náš prospech hralo úplne mizivé percento a že je takmer nemožné, aby niečo také vzniklo „z ničoho“, len vďaka odhodlaniu. Naučilo nás to aj tomu, že sa nedá mať všetko hneď. Predtým sme si mysleli, že všetko príde okamžite. Teraz vieme, že keď niečo chceme, možno to bude až o rok, možno ešte neskôr, ale oplatí sa na to počkať.
Katka: Naučili sme sa aj veľa technických, administratívnych a produkčných vecí. Dovtedy sme boli len v pozícii herečiek a netušili sme, čo všetko je za tým.
Viki: Naučili sme sa v podstate všetko, čo sme predtým nevedeli. Predvčerom som počúvala podcast o divadle Divadle Mír v Ostrave, čo je úspešné súkromné divadlo. Veľmi ma to inšpirovalo aj k naším ďalším krokom. Teraz zakladajú novú scénu a v prepočte na eurá, potrebujú 16 miliónov. My sme síce založili divadlo za smiešny zlomok tejto sumy no každú reprízu som sa modlila aby nám fungovali svetlá a kopec ďalších veci. Diváci boli nadšení, no mi sme poznali zákulisie a po roku už vieme, že potrebujeme všetko oveľa lepšie, aby sme mali istotu v technike a mohli sa čisto sústrediť na naše herecké výkony. Najbližšie roky chceme všetko postupne vylepšovať.

Je niečo, čo by ste dnes urobili inak, keby ste divadlo zakladali znova?
Viki: Mám na to dva pohľady. Na jednej strane je podľa mňa úplne čarovné, ako a za akých podmienok to vzniklo – bez miliónov, na základe lásky (k divadlu). To by som nemenila. Ale ak by sme si s Katkou o pár rokov povedali, že ideme do toho vo väčšom, určite by som venovala viac času príprave, projektu, tabuľkám a zháňaniu financií. Chcela by som, aby mali všetci, ktorí by sa na tom podieľali sa na tom podieľajú, dobré podmienky.
 V Divadle v Stodole sme všetci  sme boli dobrovoľníci, no keďže sme predávali lístky, rozhodli sme sa na konci sezóny ľuďom finančne odvďačiť. Vyšlo to na približne 20 percent zo zárobku, čo je ideálny stav. V štátnych profesionálnych divadlách to býva často oveľa menej.
V lete by sme chceli odohrať 25 predstavení.
Naše divadlo môžete podporiť aj poukázaním 2 % z vašich daní. Pomôžete tak ďalšiemu rozvoju priestoru, techniky aj novým inscenáciám.